“Spolu s manželom uprednostňovali cestovanie, luxus a potešenie. Nazývali to užívanie si života. Z času na čas si len tak z ciest prinášali fotografie a suveníry alebo sa chválili novými nákupmi. Kus nábytku, počítač alebo auto. S hrôzou som sledoval, ako čas plynie a oni toho potrebujú čoraz viac, aby si udržali dobrú náladu. Aby sa cítili nažive.”
Moja sestra bola úspešná žena. Mala skvelú prácu, úžasného manžela, veľa peňazí a času na plnenie svojich snov. Aby si podľa vlastných slov užívala život. Všetko bolo stratené. Prečo? Pretože zabudla na to najdôležitejšie. Na deti. A ja si pamätám, ako som ju pred niekoľkými rokmi presviedčal, aby myslela na tehotenstvo. Ešte stále mohla všetko zachrániť.
– Dorota, jedného dňa to budeš ľutovať… O pár rokov sa budeš chcieť stať matkou, ale bude neskoro. Veď už si stará, – vysvetlila som jej.
– Zvládnem to, zvládnem to. Nežijeme v stredoveku. Existujú spôsoby, ako otehotnieť aj po štyridsiatke.
– Ale nie vždy sú účinné. Čím skôr, tým lepšie,’ povedala som. – Potom sú tu väčšie riziká a…
– Dobre, a aj keby som nemala mať deti, tak čo? Nie každý musí žiť ako ty… – odpovedala a ja som začínala byť slabá.
– Dorotka, čo myslíš tým bez detí? Načo je to všetko? Tvoj dom, tvoje drahé auto, tvoja hora peňazí?
– Čo tým myslíš? Anka! Aby sme si užívali život, – zasmiala sa.
– Ale sám? – Pokrútila som hlavou.
– Nie sama, s Petrom.
Žiaľ, naplnil sa čierny scenár
S Piotrom, svojím manželom, sa zoznámila na právnickej fakulte. Pochádzal z bohatej rodiny. V treťom ročníku sa do seba zamilovali a v piatom sa vzali. Jeho rodičia im pomohli umiestniť sa na právnickom trhu. Spoločne si otvorili advokátsku kanceláriu a peňazí mali ako ľad. Peter bol mimochodom rovnako zameraný na kariéru a zábavu ako moja sestra. Chcel robiť veci tak, ako sa dnes hovorí.
Spočiatku si na seba zarábali sami. Niekoľko rokov po skončení štúdia pracovali niekoľko hodín denne a o tom, že by Dorota otehotnela, nemohlo byť ani reči. Potom, keď prišli veľké peniaze a firma si vybudovala stabilnú povesť medzi klientmi, zamerali sa na cestovanie, luxus a pôžitky. Hovorili tomu užívanie si života. Ja, zaneprázdnená matka troch detí, akoby som z neho vôbec nemala radosť. Videli ma ako hlúpu hus, ktorá sa vzdala svojich snov, obetovala svoju budúcnosť, vzdala sa ambícií rodiť deti. To nebola pravda!
Považovali sa za oslobodených od takéhoto myslenia. Z času na čas prinášali fotografie a suveníry z rôznych ciest alebo sa chválili novými nákupmi. Bol to nábytok, počítač alebo auto. S hrôzou som sledoval, ako toho potrebujú čoraz viac, aby si udržali dobrú náladu. Aby sa cítili nažive.
A medzitým boli s každým ďalším rokom rezignovanejší, smutnejší a smutnejší. Chceli čoraz menej, málokedy sa z niečoho tešili. Boli takí odlišní od mňa a môjho manžela. Ďakovali sme Bohu za každú chvíľu strávenú s deťmi, za každú hodinu odpočinku, za každý peniaz navyše. Boli sme jednoducho šťastní.
Presvedčila som svoju sestru, že práve deti nám dávajú takú silu do života, takú chuť do nich. A hoci od nás denne veľa vyžadujú, na oplátku nás obdarúvajú zmyslom zmysluplnej existencie. Ale k nej sa to nedostalo, videla len našu únavu, naše starosti a problémy. Bol to jej manžel Peter, ktorý ako prvý pochopil, čo potrebujú. Napadlo mu, že rozhodnutie mať dieťa príliš dlho odkladali.
A tak nakoniec presvedčil Dorotu, že by to mali skúsiť. Žiaľ, ukázalo sa, že som mal pravdu, keď som ju pred rokmi varoval. Po šiestich mesiacoch bezvýsledných pokusov išla moja štyridsaťročná sestra k lekárovi. Nechala si urobiť všetky testy. Diagnóza bola zdrvujúca. Nemala šancu mať deti – ani s podporou všetkých prostriedkov, ktoré mala medicína k dispozícii.
Dlho mi plakala do ramena a ja som nevedel, ako ju utíšiť. Dúfala som, že sa nakoniec spamätá a možno si adoptujú nejaké dieťatko. Dorota bola zrelá na toto rozhodnutie, ale Piotr sa pred takýmto riešením úplne uzavrel. Nechcel o tom ani len hovoriť. Bál sa, že ho dieťa nebude mať rado, že ho bude vnímať ako úplne cudzieho človeka.
Prehovorila cez neho márnivosť. Piotr pochádzal z bohatej a vysokopostavenej rodiny. Tak nadobudol presvedčenie, že je niekým výnimočným. Adoptované dieťa by sa mohlo ukázať ako nehodné jeho mena.
A stalo sa nevyhnutné…
Bola to nočná mora, ktorá sa ťahala celé mesiace. Sestra za mnou chodila a celé hodiny plakala a švagor nás takmer vôbec nenavštevoval. Veci medzi nimi prestali, neustále sa hádali. Nádherný dom stál prázdny, pretože on neustále sedel v práci a ona hľadala útechu u nás.
Niekedy som ju pozorovala, ako sa hrá s našimi deťmi, a pukalo mi srdce. Videla som, ako týždeň po týždni, mesiac po mesiaci stráca všetku svoju predchádzajúcu sebadôveru. Ako bola čoraz smutnejšia a depresívnejšia. Nebola to len neplodnosť, ktorá ju tak veľmi premáhala. Bol tu ešte jeden dôvod, prečo s Petrom začali viesť dva samostatné životy.
– On totiž niekoho má! – povedala mi raz.
– Koho? Koho má? – Spýtala som sa, ale hneď som uhádla, o čom hovorí.
– Peter! Nejaká žena, ktorú si našiel!
– Čo to hovoríš, Dorothy? Upokoj sa. Pravdepodobne si niečo pokazila. Si v takom stave, že ti v hlave vychádzajú všelijaké veci, – utešovala som ju.
– Ty tomu nerozumieš… – pokrútila hlavou. – To nie sú podozrenia. Sám mi povedal, že odchádza za inou.
Bol to pre mňa šok!
– Kedy ste o tom hovorili? – Spýtala som sa jej po chvíli ticha.
– Včera. Tušila som to už dlho, ale nemala som silu sa ho na to spýtať. A teraz sa chce rozviesť. Chce byť s ňou, s tým dievčaťom….
– Ako by mohol? Prečo?
– Nedá sa to uhádnuť? – pozrela sa mi do očí a ja som sa zachvela.
V jej pohľade som videl trpkosť a nesmierne zúfalstvo.
– Je tehotná. Urobil jej dieťa, – dodala moja sestra rezignovane.
Vidím jej utrpenie a srdce ma bolí
No rozviedli sa. Moja sestra dostala dom a veľa peňazí, ale bohatstvo nebolo žiadnou útechou. Po rozvode sa úplne stratila.
Keď k nám začala chodiť opitá, vedela som, že sa úplne zrútila. Snažil som sa ju postaviť na nohy, zachrániť ju, ale nič nepomáhalo. Ani slová, ani hrozby, ani prosby. Pomaly sa potácala a ja som sa na to bezmocne pozeral. Predala svoje podiely v advokátskej kancelárii Petrovi, pretože s ním nechcela mať nič spoločné. Nemusela teda chodiť do práce, čo jej ešte viac priťažilo.
Už som si myslel, že ju stratím. Buď by skončila sama so sebou, alebo by ju zabil alkohol. Ale nakoniec sa vzchopila. Dostala sa na dno a došlo jej, že je na priamej ceste k smrti. Išla na odvykaciu kúru a potom sa zapísala do podpornej skupiny. Chodila aj k psychológovi. Vrátila sa do práce.
Nikoho však pre seba nehľadá. Vidím, že už dala kríž na svoj rodinný život. Pred časom som sa ju snažil presvedčiť, aby začala chodiť s niekým, ale ona to tvrdohlavo odmietala. Vlastne raz vyriekla, že svoj život už stratila a zmierila sa s tým. Dokonale si pamätám rezignáciu v jej pohľade, keď to povedala.
Je to škoda, pretože je ešte mladá, takže by si mohla niekoho nájsť a adoptovať si s ním dieťa. Žiaľ, ona o tom neuvažuje. A vidím, že hoci nepije a pracuje, pohybuje sa na krehkom ľade. Tak často je blízko k ďalšiemu zrúteniu. Bolí ma srdce, keď vidím, aká je sestra uzavretá do seba a nešťastná. Aký ťažký je jej život.
