“Zdalo sa, že život ide vedľa mňa, ale bez môjho zásahu, bez mojej účasti. Teraz som sám. Bra s kolegami, už roky na dôchodku. Vôbec nie som skromný, takže sa nemôžem sťažovať na nedostatok peňazí. Tak čo s tým? Ako si ich užiť? A s kým?”
Od riešenia krížovky ma vyrušilo bublanie vychádzajúce z hrnca. Vypla som plyn a kriticky som sa pozrela na hrniec. Opäť som varil ako pre vojenský pluk. Ťažko si zvyknúť na to, že deti sú už samé. Ešte pred rokom to boli dve hladné deti, ktoré sem-tam nakukli do kuchyne, a teraz sme tu len ja a Štefek.
Alebo skôr len ja, pretože Stefek niekam odišiel. Asi išiel s kamarátmi na pivo. Ale možno je lepšie, že tu nie je. Vždy sme žili skôr vedľa seba ako spolu. Kým som pracovala a starala sa o deti, bolo to v poriadku. Ani som si neuvedomovala, akí sme si cudzí. Ale keď sme doma zostali len my dvaja, zrazu mi bolo jasné, že už nemáme nič spoločné.
Vysoký, silný, zdal sa mi taký mužný
Uvaril som si šálku čaju a začal som uvažovať, či mám so Staškom vôbec niečo spoločné. Koľko som mal rokov, keď som ho stretol? Bola som ešte na strednej škole. Išiel som so skupinou kamarátov do Beskidu Żywieckého. Tam sme sa stretli so skupinou Slezanov. Stasiek bol medzi nimi. Stanik – ako ho Slezania volali.
A ja som mu hneď padol do oka, lebo hľadal len príležitosť, aby sa so mnou porozprával, večer si zatancoval, chvíľu posedel pri ohni. Nič viac z toho vtedy nebolo, pretože som bola so svojím priateľom. Ale so Stanikom sme si vymenili adresy. A on bol prvý, kto mi napísal.
Po tejto ceste som sa rozišiel s mojím Radkom, ale so Stanikom som nemal žiadne plány. Ja som žil pri Lodži, on v Gliwiciach…. Ale on bol tvrdohlavý. Roky plynuli, ja som stále menila snúbencov a on stále písal. Nakoniec som si uvedomila, že som jediná slobodná, ostatné priateľky boli vydaté. Doma sa nedarilo, moji rodičia čoraz túžobnejšie hľadali starého mládenca, ktorý by mi zabezpečil budúcnosť.
A v skutočnosti som ho ani poriadne nepoznala (lebo ako môžete poznať človeka z jeho listov), ani som ho nemilovala. Praktickosť a rozum zvíťazili. Staník bol baník, mal byt a veľmi dobrý plat. Takže keď mi ponúkol, aby sa prišiel predstaviť mojim rodičom – neodolala som. Matka bola nadšená, otec dokonca očarený vidinou bohatého zaťa.
O pol roka neskôr som zasa ja, už ako snúbenica, išla na stretnutie s jeho rodičmi. Bola to skôr akási dohoda, dokonca obchodná transakcia, než veľká láska a zamilovanosť. Svadba sa uskutočnila podľa plánu a ja som sa presťahovala do Sliezska.
Ľutoval som niekedy toto rozhodnutie?
Nie, myslím, že nie. Priznávam, že som sa vždy cítil trochu osamelý. Ale čoskoro prišli deti – najprv dcéra a potom dvaja synovia. Nemala som čas premýšľať ani sa ľutovať. Bra pracoval na zmeny v bani, a keď mal voľno, sedel s kamarátmi pri pive.
Doma bol hosťom, ale mne nechýbal. Veď sme sa nemali o čom rozprávať… Faktom je, že mi nechýbalo vôbec nič! V tých časoch sa baníci mali dobre. V celej krajine bola kríza a tu v Sliezsku boli špeciálne banícke obchody. Problémy s kúpou práčky, predplatné na televíziu? Nič z toho som nepoznal. Keď sme zariaďovali byt, Staník priniesol nejakú brožúru a povedal:
– Tu sú všetky sobotňajšie zmeny,” povedal. – Ak budeme niečo potrebovať, vezmeme túto knižku a pôjdeme k Ryleksymu.
“Ryleksy” boli také špeciálne obchody. Chcel som práčku – mal som jednu. Nábytok? Tak to máš. Záznamy, sociálne listy? Vedel som, že sú, ale chýbalo mi to. Rovnako ako mnoho ďalších vecí.
Bol som šťastný? Neviem. Skôr by som mal ľutovať sám seba, že som pasívny.
Zdalo sa, že život ide vedľa mňa, ale bez môjho zasahovania, bez mojej účasti. Netuším, prečo som za všetky tie roky pre seba nenašiel žiadnu aktivitu, žiadnu vášeň? Veď som mohol dokončiť nejaký kurz, naučiť sa jazyk. Vlastne som sa za celý ten čas ani nestretol s ľuďmi. A bol som prekvapený, ako dobre ma tu prijali. Stále si pamätám na svoj prvý vážny rozhovor so švagrinou.
– Bude sa ti tu dariť,” povedala, keď prišla na návštevu a priniesla koláč. – Viete, tu vládnu sedliaci, ale len naoko. Ženy držia všetko pod kontrolou. A držia spolu, – zasmiala sa Marysia. – A ty sa neflákaš, si pracovitý – ty sa dostaneš ďalej.
A ja som súhlasila. Marysia sa ma dokonca niekoľkokrát pokúsila vziať do mesta, kolegyne z práce ma prijali do svojho kruhu bez odporu. Keď mal niekto z nich meniny, vždy ma pozvali. Sám som však žiadnu invenciu neprejavil. Akosi sa mi nechcelo nikoho pozývať domov, hoci Staníkovi by to asi nevadilo. Okrem toho bol aj tak navždy preč.
Ale teraz… Teraz som sám. Bra so svojimi priateľmi, už roky na dôchodku, rovnako ako on. Vôbec nie skromný, takže sa nemôžem sťažovať na nedostatok peňazí. Tak čo s tým? Ako si ich užiť? A s kým?
Pozrela som sa na okno, potom som vstala a naliala do drezu studený čaj. Čoskoro si uvarím čerstvý. A pravdepodobne sa čoskoro vráti aj Staník. Lenže čo z toho budem mať ja?
Je to vlastne cudzinec
. Príde, vyzuje si topánky, zrúti sa pred televízor. Podám mu večeru. Možno si vymeníme pár poznámok o televíznom programe. Aha – musíme sa porozprávať o narodeninách jeho sestry, lebo je to okrúhle, musíme niečo kúpiť. A to je všetko.
Vzdychla som si. Pred rokmi som si vybrala príjemný, praktický život, bez problémov. Prišla som o veľa starostí, ktoré prinášali ťažké, krízové časy. No a čo? Zachvela som sa, keď som počula zvuk otáčajúceho sa kľúča vo dverách.
Zapálila som plyn pod hrncom; fazuľa vychladla a možno ju bude mať Staník na večeru? Uvarila som jej toľko, že vystačí aj na zajtra a ešte sa dá zamraziť. Takže mu ju teraz ohrejiem a potom… A potom budem pokračovať vo svojom bezstarostnom, úplne nevýraznom, praktickom živote….
