“Dorota vlastne nespala, nejedla, dala výpoveď v práci. Chodila na všetky miesta, kde kedy boli spolu, vešala oznámenia na stĺpy, ukazovala Michaelove fotografie v obchodoch. Roky žila v neistote a odmietala uznať, že jej manžel je mŕtvy. Kým existovala nádej, že sa jedného dňa nájde, jej sestra sa nedokázala pohnúť vpred.”
Dorota je moje dvojča, ale nie je pravda, že dvojčatá robia všetko rovnako. Dorota sa vydala ako dvadsaťpäťročná a ja som sa vydala o dvanásť rokov neskôr. Ona za seriózneho inžiniera, ja za blázna, ktorý hral na gitare po tancoch….
Michael a Dorothy boli dobrý pár
. Viedli poriadny, udržiavaný a pohostinný dom a starostlivo vychovávali dcéru Emilku. V lete chodievali na to isté miesto k jazerám, v zime chodili lyžovať na tú istú horskú chatu. Michal ako inžinier obsluhoval elektrárne v rôznych, niekedy exotických krajinách a celé týždne žil v hoteloch. Takže v súkromnom živote chcel predvídateľnosť, nudu a rovnaký výhľad z okna.
Stalo sa to, keď mala Emilka šestnásť rokov. Vek, keď takéto zážitky zanechajú na človeku silný dojem. Michał práve pracoval v Poľsku mnoho mesiacov. Bol koniec júna a všetci traja sa chystali na dovolenku. Dorota mala skvelú náladu, už sa začala baliť a spolu sme išli ku kozmetičke. Keď sa Michal nevrátil z práce, myslela si, že musel ísť na nejakú pohotovosť a neoznámil jej to. Neskôr večer začala pociťovať úzkosť. Jeho telefón nezodpovedal. Zavolala kolegom do práce, ale nedošlo k žiadnej poruche a Michal odišiel v obvyklom čase. Obvolala rodinu, priateľov a záchrannú službu. V žiadnej nemocnici nedošlo k nehode, ktorej by sa Michal zúčastnil, a žiadna nemocnica neprijala podobného pacienta.
Po 24 hodinách Dorota nahlásila nezvestnosť svojho manžela na polícii. V okolí sa uskutočnilo rozsiahle pátranie a vypočúvali sa všetci, ktorí boli s Michalom v akomkoľvek kontakte. Bezvýsledne. Michal bol úplne zdravý, nemal žiadne psychické problémy a zmizol na ceste z domu do práce. Preto sa rýchlo objavili tie najhoršie hypotézy: lúpež, únos, vražda. Ak je nezvestný obeťou zločinu, treba sa pripraviť na to, že sa nájde len jeho mŕtvola… Po dvoch týždňoch zrejme šanca na šťastný koniec prudko klesá.
Dva týždne hľadania boli neúspešné
Ďalšie dva tiež. Nenašiel sa ani Michael, ani jeho telo. Jasnovidec, ktorého si najala polícia, trval na tom, že nevidel žiadnu vraždu ani mŕtvolu. To bola dobrá aj zlá správa zároveň – dávala nádej, že Michal žije, a zároveň predlžovala muky neistoty. Po mesiaci polícia Dorote oznámila, že pozastavuje operatívnu činnosť. Ak sa objavia nejaké informácie, obnovia pátranie, ale zatiaľ sa nedá nič viac robiť. Stačí počkať.
Prvých niekoľko mesiacov Dorota v podstate nespala, nejedla, brala si neplatené voľno v práci. Obchádzala všetky miesta, kde kedy boli spolu, vešala oznámenia na stĺpy, vystavovala Michaelove fotografie v obchodoch a na autobusových zastávkach. Zaplatila si služby veštcov, ktorí jej hovorili všelijaké nezmysly, našťastie protichodné. Úpenlivo sa modlila k svätému Antonovi a svätému Judovi Tadeášovi – tomu za beznádejných. Schudla dvadsať kíl. Snažili sme sa ju nejako podporiť, ale nemohli sme jej venovať toľko času…
Začal som sa vážne obávať o Dorotkino zdravie a tiež o psychiku Emilky, ktorá sprevádzala svoju matku pri pátraní. Pre jej sestru bola prestávka hrozbou do budúcnosti, keďže žena po štyridsiatke sa musí starať o svoju prácu. Pravdaže, na Dorotkino prekvapenie sa ukázalo, že Michal mal, nedávno uzatvorenú, vynikajúcu životnú poistku, ale podmienkou vyplatenia bolo, aby bol oficiálne vyhlásený za mŕtveho, o čom jej sestra nechcela ani počuť. Po šiestich mesiacoch som sa rozhodol pre veľmi ťažký rozhovor.
– Musíš to nechať tak, takto to ďalej nejde. Už sa nedá nič robiť. Zabiješ sa a zničíš Emilke budúcnosť. Viem, že chceš veriť, že Michael žije, že na neho budeš vždy čakať. Ale ak zomrel… Musíš za ním smútiť a začať si budovať život bez neho. Emilka nemá ani sedemnásť rokov….
Moja sestra o tom nechcela počuť
Vysvetlila som jej, že dievča musí dokončiť školu, vybrať si svoju cestu, dospieť – bez ohľadu na to, čo sa stalo. Viem, že Dorota v hĺbke duše uznala, že som mala celý čas pravdu. Ale emócie ju aj tak ovládli. Návrhy, že by mala uznať svojho manžela za mŕtveho, vyvolávali výbuchy hystérie a zúfalstva. Boli to ťažké stretnutia a rozhovory.
Až prišiel deň, keď sa všetko zmenilo. Dorotka sa zrazu prestala pozerať a začala čakať. Z fázy horúčkovitej aktivity prešla do apatie alebo možno len do špirály smerom nadol. Vrátila sa do práce, ale po pracovnej dobe väčšinou sedela za kuchynským stolom – pozerala na dvere, alebo na balkóne – pozerala na ulicu. Prakticky sa stiahla zo spoločenského kontaktu… Naliehala som na Dorotu, aby navštívila terapeuta. Povedala, že sa na to pozrie, ale stále to odkladala. Myslím, že sa bála, že sa dozvie, že je vdova. Pri hľadaní nejakej rady som skončila v nadácii, ktorá sa venuje podpore rodín nezvestných osôb. Odborník v nadácii si pozorne vypočul celý príbeh.
– Nemôžem vás utešiť,” povedala. – Keď sa stratí niekto ako váš švagor… V skutočnosti sú len dve možnosti. Bol zavraždený, je mŕtvy a jeho telo sa možno nikdy nenájde. Druhá možnosť je vedomá voľba. Manžel vašej sestry od nej utiekol a nechce, aby ho našli.
Bola som pobúrená. Ako mohla táto žena niečo také povedať! Veď to bol taký dobrý, kompatibilný pár… Psychologička sa mi pozrela do očí a pokrútila hlavou.
– O tom nič neviete. Okrem toho to s ničím nesúvisí. Takéto situácie sa stávajú veľmi dobrým párom. Zaľúbenosť, erotická fascinácia alebo jednoducho únava z každodenného života a potreba uniknúť z rutiny.
Snažila som sa argumentovať
Pretože Michael potom predsa len išiel po práci normálne domov k Dorothy, ako každý deň….
– Je mi ľúto, ale to nič nedokazuje. Mnohí iní si jednoducho vyšli “na cigarety”. Tvojej sestre však túto možnosť neprajem. Tu máte telefónne číslo na skvelého lekára pre vašu Dorotku a vašu dcéru. A dúfajme, že jedného dňa sa telo predsa len nájde. Dúfajme, že čo najskôr…
Zo sídla nadácie som odchádzala nepríjemne dojatá. Za celé týždne pátrania mi ani raz nenapadlo, že by Michal mohol Dorotu opustiť, hoci som si uvedomovala, že polícia musela túto možnosť hneď preveriť. Áno, preto mi kládli tie čudné otázky. Kolegovia v práci sa asi rovno pýtali, či má Michal milenku. Spomenula som si aj na to, čo Dorota povedala o životnom poistení. No, ale na tom asi nebolo nič čudné, keďže Michal bol často preč a takáto poistka pre rodinu bola samozrejmosťou. Okrem toho, keby chcel moju sestru opustiť, hádam by to urobil normálne? Veď tým, že predstiera, že je nezvestný, sa musí skrývať! Špecialista na energetické systémy, človek, ktorý tým, že zmizol, na 99 % musí zmeniť povolanie.
Nie, nelepilo sa to. Dala som sestre kontakt na psychológa, prinútila ju prisahať, že ho navštívi, a rozhodla som sa, že túto záležitosť v hlave uzavriem. Museli sme však žiť ďalej, aj keď vždy inak ako predtým. O dva roky neskôr si Emilka urobila maturitu. Dorota sa ešte stále rozplakala pri každom zvuku telefónu a zvončeka, ale pomaly sa akosi vracala do života. A vtedy sa jej opäť ozvala polícia….
Michaelovo auto sa našlo
Teda našlo sa oveľa skôr, ale až teraz sa tieto dva prípady spojili. Nie je to prekvapujúce. Auto bolo v odľahlej provincii, opustené v lese, bez čísel, čiastočne zhorené. Skončilo v archíve miestnej polície a až po rokoch nejaký počítač náhodou spojil prípad Michaelovho zmiznutia a opusteného auta. Prokurátor obnovil vyšetrovanie, zvyšky auta preskúmali vo forenznom laboratóriu, prehľadali les a okolie. Nič sa však nenašlo, takže prípad bol čoskoro odložený – opäť.
Pre Dorotku to bol opäť obrovský, celkom zbytočný zážitok. Bola pripravená všetko opustiť a odísť, tentoraz do Dolného Sliezska. Našťastie sa dôstojníkovi, ktorý mal prípad na starosti, podarilo jej to vyhovoriť. Na tom, kde sa auto našlo, nezáležalo. Banditi ho určite nechali ďaleko od miesta činu. Mali dosť času. Vyšetrovateľ bez váhania použil slovo zločin. A možno práve preto Dorota po týždni plaču napokon požiadala, aby jej manžela vyhlásili za mŕtveho. Emilka chcela odísť na univerzitu, peniaze z poistky veľmi potrebovali. Sestra potom dala aj nekrológ do novín a objednala omšu za Michalovu dušu. Na dosku rodinného hrobu dala vyryť jeho meno, príslušné dátumy a začala tam zapaľovať sviečky a nosiť kvety.
Trochu sme si vydýchli úľavou
Konečne to bolo to, odložené, smútenie. Nevyhnutný, aby sme sa mohli naplno vrátiť do života… Vtedy sme boli presvedčení, že to je koniec príbehu. Roky plynuli. Emilka sa zmenila na dospelú ženu, začala pracovať, odsťahovala sa z domu, konečne sa vydala a mala dieťa. Dorota sa zamilovala do malého Szymeka a stala sa skvelou babičkou. Prvýkrát po mnohých rokoch som ju videla šťastnú, ako bývala. A vtedy na ňu TO padlo po tretí raz.
Jedného dňa jej zavolal neznámy muž. Ako sa neskôr ukázalo, hovor bol zo zahraničia, z Portugalska. Muž hovoril s miernym cudzím prízvukom – ako Poliak, ktorý už dlhé roky nežije v krajine. Povedal, že Michala pozná, že vie, ako zomrel a kde je pochovaný. Ak by Dorota priletela do Portugalska, zobral by ju na hrob jej manžela….
Dorota mala zavolať políciu, ale emócie zvíťazili nad rozumom. Nepýtala sa, ako a prečo Michal skončil na druhom konci Európy. Napadlo jej, že ho uniesli, že utiekol pred gangstrami… Nikomu o tom nepovedala, lebo nechcela, aby ju niekto zastavil. Aj pred Emilkou predstierala, že odchádza služobne, že ju posiela firma. Nasadla do lietadla a odletela. Poliak, s ktorým sa rozprávala, ju mal čakať na letisku. Namiesto nej tam však čakal cudzí Portugalčan. Podal jej obálku so svojou adresou a pár vetami v portugalčine, povedal jej, že pán Andre nemôže prísť a že zaplatil za taxík. Taxík skutočne čakal za letiskom.
Dorothy ani nezaváhala…
Z jej rozprávania viem všetko, čo sa stalo potom. Nastúpila do taxíka. Šofér ju odviezol do elegantnej obytnej štvrte, veľmi peknej, s množstvom zelene, veľmi blízko mora. Byt bol na druhom poschodí, so vstupom z otvorenej galérie, takže tam nebol interkom. Keď Dorota zazvonila, namiesto pána Andreja jej otvorilo asi desaťročné dievča. O chvíľu sa objavila žena – asi o dvadsať rokov mladšia ako Dorota. Obe boli Portugalky, a tak Dorota ukázala obsah obálky, ktorú dostala na letisku. Žena si prečítala obsah karty, niečo zakričala a náhle sa stiahla do hĺbky bytu. A o chvíľu neskôr z vedľajšej miestnosti vyšiel… Michal.
Obdivujem svoju sestru za to, že napriek šoku mala silu dozvedieť sa celú pravdu. Keď nastúpila do lietadla späť do Poľska, vedela už všetko… Michaelova posledná služobná cesta pred jeho “zmiznutím” bola do Maroka. Strávil tam až desať týždňov a práve počas nich sa zoznámil s Mariou. Podviedol s ňou Dorotu, ale pravdepodobne by sa to skončilo aférou, keby Maria hneď neotehotnela. Žiadala, aby zostal, inak pôjde do Poľska a všetko povie jeho manželke. Vtedy Michal prišiel s nápadom, že urobí, akoby bol v Poľsku nezvestný, a o niekoľko mesiacov sa vráti k milenke. Predtým by si kúpil poistku, a tak by finančne zabezpečil svoju rodinu. Samozrejme, zostával problém s prácou a živobytím v zahraničí… A tu prišiel na rad šikovný krajan, konkrétne Andrzej.
Podnikateľ, ktorý vykonával služby pre spoločnosť stavajúcu elektráreň. Spriatelil sa s Michalom a navrhol mu spoluprácu. On mal peniaze a rôzne kontakty, Michal odborné schopnosti. Práve Andrzej vďaka svojim starým kontaktom s drobnými zlodejmi pomohol zahladiť stopy po aute, ktoré večer toho dňa opustil Michal. Michal nechal auto v lese na ceste na vroclavské letisko, odkiaľ mal let do Berlína a odtiaľ do Lisabonu. Dlhé roky muži dokonale spolupracovali. Až kým sa nepohádali kvôli peniazom a ich cesty sa nerozišli. A Andrej sa dodatočne rozhodol pomstiť. Keďže poznal minulosť svojho komplica, mohol si vybrať, či na Michalov krk poštve políciu, alebo svoju manželku. Vybral si svoju ženu…
Dorota sa rozhodla urobiť bodku za i
Povedala Michalovi, že v Poľsku ho už vyhlásili za mŕtveho a má hrob na cintoríne. A nemal by sa ani pokúšať vrátiť do ich života.
– Tak či onak, pre mňa je ten bastard už mŕtvy… A vieš, Aga, nemyslím si, že to bola tá čiernovláska, čo ho zviedla a uväznila, – povedala Dorota, keď sme spolu sedeli pri čoraz ľahšej fľaši vodky. – Stalo sa to preto, lebo to chcel sám Michal. Chcel ma opustiť, potreboval niečo iné. Viete, keby sa len bláznivo zamiloval a vybral si inú ženu, možno by som mu raz aj odpustila. Ale to, čo mi urobil, čo mi spôsobil, nikdy neodpustím….
