“Myslel som si, že som pána Boha chytil za nohy. Že mám pekného, šikovného priateľa, ktorý je do mňa bláznivo zamilovaný. A on ma opustil už v novembri. Vysvetlenie? Žiadne vysvetlenie. Jediné, čo som počula, bolo: “Bola to zábava, ale už je koniec. Ahoj, zlato.”
Stála som pri regáli so zľavnenými šatami a zrazu som počula svoje meno a dievčenské priezvisko. Nervózne som sa obzrela okolo seba. Nikoho známeho som nezahliadla, ale nejaký plešatý pán s okuliarmi sa na mňa zoširoka usmieval.
– Carolina, však?
Teraz som si spomenula na ten hlas. Paul. Bola som doňho šialene zamilovaná. Boli sme dokonca pár, hoci on ma skôr nemiloval. A on rýchlo odišiel za inou. A ja som takmer rok plakala do vankúša.
Keď sme sa poznali, bol to atletický blondiak s búrkou kučier. Teraz predo mnou stál starší muž s mohutnými krivkami. Ale jeho postava bola stále bezchybná.
– Ani trochu si sa nezmenil, vážne. Hneď som ťa spoznal. Ale zdá sa, že ma nepoznáš… Super, chápem, mám doma zrkadlo, – Paul sa usmial. – Máš chvíľu na rozhovor? Rád by som ťa pozval na kávu. Takýto prípad treba využiť.
Nikam som sa neponáhľal, tak som si povedal, prečo nie. Okrem toho som bol zvedavý, čo z toho Pawla vyrastie.
Myslel som si, že som chytil Boha za nohy
Stretli sme sa, keď som sa chystal ísť na univerzitu. Pawel bol plavčík v rekreačnom stredisku, kde som s rodinou trávil prázdniny. Okrem mňa tam boli len dospelí alebo malé deti. Možno práve preto som mu padla do oka. Strávili sme spolu celý deň na móle.
Mame sa Paul hneď zapáčil. Otec bol skeptický.
– Hneď bolo vidieť, že má v hlave veľa blbostí. Je to strata času. Okrem toho by si teraz mala myslieť na svoje štúdium,” povedal.
Bol som čerstvo vyštudovaný študent manažmentu. Otec už mal naplánovanú moju kariéru. On sám pracoval v banke ako stredný manažér. Videl ma ako riaditeľa.
Trochu ho pustil, keď sa ukázalo, že Paul študuje angličtinu a ako plavčík si len privyrába. Ale stále ma sledoval na každom kroku. Takže na tejto dovolenke sme sa nedostali ďalej ako k horúcim bozkom. Keď som sa však vrátila domov, vedela som, že som zamilovaná až po uši a že svoje prvé chvíle s Paulom rozhodne musím zažiť.
Čakal som naňho až do októbra. Predtým som písala poetické listy, na ktoré som dostávala odpovede na pohľadniciach s jazerom a niekoľkými slovami: “Chýbaš mi”, “milujem ťa”, “ale chýbaš mi”.
Nakoniec sa Paul vrátil. Spolubývajúci z internátu mu dal peniaze na dve premietania v kine. Päť hodín sme mali jeho izbu len pre seba.
Zdalo sa mi, že som chytil Boha za nohy. Že mám pekného, inteligentného a do mňa bláznivo zamilovaného priateľa. A on ma opustil už v novembri. Vysvetlenie? Vôbec nie. Jediné, čo som počula, bolo: “Bolo to fajn, ale už je koniec. Čau, zlato.”
Otec to nedokázal pustiť.
– Nepovedal som ti to? Len sa teraz nehnevaj, lebo som ťa varoval.
Mama mi prejavila viac súcitu:
– Zabudneš naňho, neboj sa. A zamiluješ sa do chlapa, ktorý si ťa zaslúži.
Po zvyšok štúdia som sa už o chlapcov nezaujímala. Potom som dostala stáž v jednej z lepších bánk a zostala som tam natrvalo. Po rebríčku som sa vypracovala na zástupkyňu riaditeľa. Popritom som sa vydala za veľmi seriózneho analytika a narodil sa mi syn. A po rokoch nudnej stability, keď Matthew odišiel študovať do Holandska, sme obaja s manželom dospeli k záveru, že už nemáme nič spoločné. Rozišli sme sa bez drámy, stále sme v kontakte, dokonca spolu trávime Vianoce.
Po rozvode som zažila dobrodružstvá. Ale aj keď som sa stratila a s niekým som sa dala dokopy na dlhšie, rýchlo som si povedala: pas. Bola som šťastne slobodná a mala som rada svoju nezávislosť.
Nemala som veľa čo povedať
Keď sme s Paulom našli miesto a objednali si kávu – zavládlo trápne ticho. Mali by sme si teraz začať rozprávať svoje životy? Alebo sa rozprávať o počasí?
– Dobre, začnem ja. Pretože niekto musí, – povedal nakoniec Paweł. – Takže jeden po druhom. Manželky – tri. Všetky bývalé. Deti – dve.
Konrád, tridsaťročný, pred svadbou, narodil sa mi od dievčaťa, s ktorým som sa nakrátko dal dokopy, keď sme sa rozišli. Nemal som s ním žiadny kontakt, keď bol malý. Ukázalo sa, že som nezrelé hovädo a nezvládol som to. Keď sa narodila Kaja – z môjho druhého manželstva -, objal som sa. Krok za krokom sa mi podarilo nadviazať vzťah s Konrádom. Dnes sa osvedčujem ako starý otec jeho syna Antka. Kaja sa chystá maturovať.
Moja posledná manželka, o 20 rokov mladšia – ma opustila kvôli fitnes trénerovi. Uvedomil som si, že nemá zmysel naháňať dievčatá vo veku mojich detí. Potom som mal pekný románik so ženou z našej generácie, ale pred rokom sa to skončilo. A profesionálne? Nuda. Stal som sa PR pracovníkom pre spoločnosť, ktorú vlastnia Američania. Čo ešte… koníčky? Naďalej veľa plávam. Nedávno som sa nakazil cyklistikou. Rozmýšľam, že sa jedného dňa zúčastním na triatlone, lenže beh ma strašne nebaví. Ale možno to skúsim. A to je vlastne všetko. Teraz ste na rade vy.
Začal som rozprávať príbeh… Nebolo toho veľa. Keď som skončil, bol som prekvapený, že 30 rokov života sa dá tak ľahko zhrnúť do niekoľkých viet. Myslel som si, že keby som žil ďalších 30 rokov, v nekrológu by som mohol napísať maximálne to, že som odišiel do dôchodku a zomrel.
– Ale ty vieš, že si bol mojou prvou láskou a že si mi zlomil srdce, – dodal som na záver.
Paul neodpovedal hneď…
– Ja viem, správal som sa ako hovädo. Ale vtedy som bol naozaj nezrelé hovädo. Všetko bolo pre mňa zábavné. Ani mi nenapadlo, že by si to mohol brať inak. Je mi to ľúto.
Rozprávali sme sa ešte hodinu. Potom ma Paul odprevadil k autu. Rozmýšľala som, či navrhne ďalšie stretnutie. Nebola by som proti, pekne sme sa porozprávali. Ale sama som to nemienila vyťahovať. Stále si bude myslieť, že som po ňom celé tie roky vzdychala… Už som zatvárala dvere, keď ich Paul podržal.
– ‘Čo keby sme si dali spoločnú večeru? Dáš sa pozvať? Bude to ako moje riadne ospravedlnenie. V sobotu?
Súhlasila som. Vymenili sme si telefónne čísla a ja som odišla domov.
Má zmysel sa zaoberať minulosťou?
V nasledujúcich dňoch som sa snažil sám so sebou vyriešiť, čo si o celej situácii myslím. A o Paulovi.
Kedysi som mu dôverovala a on mi ublížil. Bol mojou prvou láskou, ešte z čias dospievania. Ľudí, ktorí si so svojimi prvými láskami zariadili život, možno spočítať na prstoch jednej ruky. Každý, kto nakoniec našiel svoju druhú polovičku, sa musel najprv niekoľkokrát popáliť.
Malo by tých pár chvíľ, ktoré sme spolu strávili kedysi dávno, mať vplyv na to, čo je tu a teraz? Rozhodol som sa, že nie. A keď mi poslal adresu krčmy, kde si rezervoval stôl – napísala som: “uvidíme sa tam”.
Musím priznať, že som sa na ten večer vynasnažila. Kaderník, nové šaty. Veď prečo nie?
Paul ma už čakal. Aj on sa odložil. Elegantné sako, biela košeľa. A veľmi príjemne voňal. Keďže sme si už minule rozprávali o našich životoch za posledných tridsať rokov, teraz sme sa rozprávali o úplne iných veciach. O cestovaní, filmoch, knihách. Zrazu sme zistili, že máme veľa spoločných záujmov.
Preto som ochotne súhlasil, že nasledujúci víkend pôjdeme na cyklotúru. Nenechal som sa presvedčiť, aby som išiel na stokilometrový výlet, ale dvojhodinová jazda cez Kampinos bola tak akurát.
Paul myslel na všetko. V batožinách mal fľašu ľahkého vína a sendviče. Bolo to naozaj veľmi príjemné popoludnie. Vrátili sme sa okolo 17. hodiny.
– V chladničke mám kúsok lososa, poď hore, pripravím ti večeru.
Paul pravdepodobne dúfal v pozvanie. V brašniach mal prezlečené oblečenie a ďalšie víno. Nevedel som, čo si o tom mám myslieť: či je len opatrný, alebo samoľúby.
Okolo polnoci si objednal taxík. Keď už bol pri dverách, nedalo mi to a opýtala som sa:
– Máš so sebou aj zubnú kefku?
Nechcela som však vyzerať ako nepríjemná mrcha, a tak som mu venovala široký úsmev.
– Ha, aké vnímavé. – Paul sa otočil a skôr než som sa stihla uškrnúť, pobozkal ma na pery. – No, tentoraz nie, ale nabudúce určite nezabudnem – žmurkol na mňa a zmizol.
Nemohla som zaspať. Snažila som sa rozhodnúť, či chcem v tejto známosti – s vedomím, že sa za chvíľu zmení na vzťah, – pokračovať, alebo nie. Pretože ak nie, mala by som to čo najskôr povedať Paulovi.
Volal v stredu.
– Návrh na sobotu. Koncert a potom večera u mňa. So zubnou kefkou môžeš byť pokojná, mám nejaké náhradné. Čo povieš?
– Môžem ísť zajtra? Musím si to premyslieť…
Vedela som, že ďalšia večera, či dokonca sex ešte neznamená, že musím s Paulom stráviť zvyšok života. Už som si tým prešla. Ale cítila som, že tentoraz to bude iné. Pretože niekde na dne môjho srdca ešte stále tlieli zvyšky mojich citov k Paulovi. Ak by som im to dovolila, mohli by opäť vzplanúť. Som na to pripravená?
V noci som sa opäť prevracala z boku na bok. V hlave mi vírili myšlienky. Bola som v pokušení povedať nie. Tak by to bolo bezpečnejšie. Nakoniec som však zdvihla telefón.
– Paul? – Povedal som. – Tak mi povedz o tom koncerte….
A možno by sme sa mohli pokúsiť… Chlapec sa napokon snažil: pekné sako, biela košeľa. A veľmi pekne voňal. Bod pre neho.
