Takmer každý deň som plakala a premýšľala o svojom životnom neúspechu. Snažila som sa udržať si dobrú náladu, len keď ma prišiel navštíviť syn, ale úprimne povedané, veľmi sa mi to nedarilo.
– Mami, ja to nezvládnem,” povedal Jacek, môj 20-ročný syn. – Ale neboj sa, zavolal som strýkovi Kazikovi. Sľúbil, že príde a oživí ti tú práčku, aj keby jej mal dať dýchanie z úst do úst.
– Kazik? Ježiš, nie on! – Zakričal som do slúchadla, ale môj syn to už nepočul: mobil sa mi práve vybil.
“Ach, bože! Čo budem teraz robiť?” – Horečne som premýšľala. Kazika som mala rada, ale príliš sa podobal na svojho brata a na môjho manžela – bývalého manžela -, aby som jeho prítomnosť zniesla. Vyzerali ako dve kvapky vody, hoci Kazik bol o dva roky mladší a o pár centimetrov vyšší. Na druhej strane som sa nepodobala na nikoho, dokonca ani na seba: opuchnuté oči, korene….
To sa nedá poprieť: po rozvode som nebola v najlepšej kondícii.
Nuž, ako sa má cítiť päťdesiatnička, matka dospelého dieťaťa, ktoré študuje v inom meste, keď ju po štvrťstoročí manželstva opustí manžel kvôli mladšej? Celé mesiace som nemohla spať ani jesť. Schudla som, zostarla som o desať rokov, stratila som energiu. Chcela som zmiznúť. Najjednoduchšie úlohy sa mi zdali príliš ťažké a najmenšie prekážky neprekonateľné.
Byt, o ktorý som sa vždy staral tak, že vyzeral ako bonboniéra, teraz pripomínal chliev. Pravdou je, že som sa musela nútiť vstať z postele, umyť si zuby a ísť do práce… Takmer každý deň som plakala a odsudzovala svoje životné zlyhanie. Jedinýkrát som sa snažila zachovať si chladnú hlavu, keď ma prišiel navštíviť syn, ale, úprimne povedané, išlo mi to veľmi zle.
Jacek to videl a snažil sa mi nejako pomôcť. Ale čo môže robiť dieťa, ktoré práve vstupuje do dospelého života a ešte o ňom veľa nevie? Mal som zavolať Kazikovi a odvolať akciu “práčka”, ale nemal som silu na vysvetlenie, nieto ešte na vymyslenie hodnovernej lži. Spoliehala som sa na to, že bude mať dosť taktu a nechá to tak samé.
Veď čo si myslí? Jeho brat si vedie tridsaťročnú ženu a on chce necelý mesiac po poslednom rozvodovom konaní obťažovať svojím pohľadom bývalú manželku? Kazík však prišiel.
Pozdravil, vyhrnul si rukávy a bez ďalších rečí sa pustil do práce
Opravil nielen práčku, ale aj tečúci kohútik a dokonca aj vešiak na uteráky, ktorý bol taký namáhaný, že sa jeho upevnenie začalo vysúvať zo steny. Okrem “ahoj” na privítanie a “ďakujem” na rozlúčku som mu nepovedal ani slovo. Nebol som toho schopný. Ani on nebol zhovorčivý. Len sa spýtal, či mi môže ešte s niečím pomôcť.
Keď som na to pokrútila hlavou, priateľsky ma objal, pobozkal na líce a odišiel. Ešte dlho som stála pri dverách a po lícach mi stekali slzy. Boli si tak veľmi podobní!
Kazik mi zavolal na druhý deň, keď som ležala na pohovke a snažila sa sústrediť myšlienky na niečo iné ako na rozvod.
– ‘Agáta, je mi ľúto toho barana, môjho brata. Viem, že ani ty sa na mňa nemôžeš pozerať, ale keby som pre teba mohol ešte niečo urobiť, čokoľvek, čím by som ti mohol pomôcť… Rozviedol si sa s mojím bratom, nie s celou rodinou.
– Ja som ten, komu je to ľúto. Správala som sa beznádejne, ale aj tak to tak zatracene bolí, – povedala som a snažila som sa ovládať hlas.
Nešlo to. Začala som vzlykať do slúchadla.
– Som na ceste k tebe, – povedal a prerušil spojenie.
Neviem, akou rýchlosťou sa rútil cez mesto, ale nestihla som sa ani zvaliť z pohovky, aby som vytrela podlahu v kuchyni, hoci sa mi na ňu začali lepiť nohy. Kto by si bol pomyslel, že ja, taký pedant, to niekedy dovolím… -.
Priniesla som bigos. Priznávam, nie som najlepšia kuchárka, ale myslím si, že by ste mali zjesť čokoľvek, aj keby to malo byť dielo mojich rúk, – ozval sa Kazik od prahu.
Znova som sa rozplakala a on ma znova objal.
– Bože, ja toho hajzla zabijem za to, čo ti urobil, aj keď je to môj biologický brat,” zašepkal mi do vlasov.
A potom ma posadil do kresla a pustil sa do ohrievania bigosu. Jedli sme mlčky, ale keď sme zbierali taniere zo stola, Kazik začal hovoriť.
Našťastie sa ma nepýtal, ako sa cítim
. Nemusel: bolo to jasne vidieť. Povedal len toľko, že nechápe, čo sa jeho bratovi preháňalo hlavou, že Adam to bude ľutovať do konca života a že ho jeho nová pani najneskôr po roku prepustí.
Povedal tiež, že sa o mňa bojí, lebo má podozrenie, že skĺzavam do depresie, ale že urobí všetko, aby mi pomohol. A že ak budem chcieť, zmizne a pošle niekoho, kto ma nahradí, lebo chápe, že je pre mňa ťažké pozerať sa naňho, veď vie, že sa podobá na svojho brata, akoby boli dvojčatá.
Ale ak som schopná vydržať pohľad naňho, pomôže mi to všetko prekonať, pretože sa predsa poznáme už celé veky a on ma takto neopustí.
– Mám odísť, Agathe? – spýtal sa.
Dlho som mlčala. A potom som povedala:
– Zostaň.
Pomaly som sa vďaka Kazikovi začal vracať k životu
Kazik sa objavoval dva až trikrát do týždňa. Večerali sme spolu, pozerali televíziu. Väčšinou sme mlčali. Keď som si po niekoľkých takýchto návštevách zvykol na jeho prítomnosť a cítil som sa trochu lepšie, začali sme sa rozprávať.
O Adamovi, o jeho novej pani, o mojom synovi. A o samote – o tom, že sa na ňu dá zvyknúť, ale napriek tomu je to bremeno. Kazik túto tému poznal do hĺbky. S manželkou sa rozišiel už dávno, deti nemal… A hoci stretol niekoľko “snúbencov”, so žiadnym z nich nikdy neuzavrel dlhodobý záväzok. Akosi si s nimi nerozumel. Trávili sme spolu čoraz viac času.
Začali sme sa stretávať aj v meste: vybavovali sme si rôzne záležitosti, napríklad sme spolu kúpili darček pre jeho mamu. Niekedy sme išli na prechádzku alebo do kina a raz sme dokonca išli na koncert. Kazik ma pozýval k sebe na večeru, ja som ho pozývala k sebe na obed.
Chodili sme aj mimo mesta. On sa stretával s mojimi priateľmi, ja s jeho priateľmi. Stali sme sa priateľmi.
Vďaka nemu som sa začal dostávať späť do formy
. Opäť som sa staral o seba a o dom. Opäť som sa začala smiať, hoci ešte nedávno som si myslela, že v mojom živote už nebude miesto pre radosť.
– Sadni si a zavri oči, – povedal mi jedného dňa, keď som k nemu prišla na vopred dohodnutú večeru.
Poslušne som poslúchla príkaz a umierala som zvedavosťou, aké prekvapenie mi pripravil. O chvíľu neskôr som na kolenách pocítila akúsi váhu a potom teplú vlhkosť. Otvorila som oči a uvidela som veľké šteňa. Práve sa vymočil na moje spoločenské šaty.
– Páni, aké milé! – Potešila som sa, neodradilo ma, že sa ten malý pošmykol.
Bol taký roztomilý a energický: práve začal žuť môj prívesok.
– Ako sa volá?
– Áno, akokoľvek chcete, len nezabudnite, že je to samička. Je tvoja, – počula som v odpovedi.
Kazik predo mňa položil výbavu môjho nového priateľa: obojok, vodítko a hračku: kúsok hrubej, farebnej šnúrky zviazanej do dvoch uzlov. Miláčik! Vedel, že už dlho snívam o psovi.
– Bude ťa venčiť, – dodal a pri pohľade na svoje topánky potichu dodal. – Vezmeš ma niekedy so sebou?
Manka – tak som nazvala svojho psa – rástla ako zver a ničila všetko, čo jej padlo do zubov: zjedla mi sandále, rozhrýzla nohu stoličky, roztrhala škatuľu s vreckovkami, ktorú vzala z nízkeho stolíka. Dokonca som našla v druhej izbe kúsky papiera.
Ale odpustil som jej: priniesla mi veľa radosti a stále menej som myslel na rozvod. Bola som príliš zaneprázdnená učením, ako sa má vonku vycikať, opravovaním škôd, jej hladkaním a dlhými prechádzkami, na ktoré s nami Kazik čoraz častejšie chodil.
Cítil som sa čoraz lepšie a už som nevyskočil ako obarený, keď Kazik spomenul moju bývalú. Áno, boli spolu v kontakte, boli predsa rodina. Kazik sa dokonca pokúsil o chlapský rozhovor s bratom, ale ten naozaj nechcel počuť o tom, ako veľmi mi ublížil.
– Kámo, až teraz sa cítim byť nažive! Je mi ľúto, že Agáta trpí, ale také veci sa predsa stávajú. Ces’t la vie, – povedal môj bývalý.
Keď mi Kazik citoval tento rozhovor, zabolelo to, ale… nie tak veľmi, ako som očakával. Na Adama a roky, ktoré sme spolu strávili, som, samozrejme, nezabudla, ale zistila som, že čas lieči rany.
Aj keď to nebolo ľahké, už som sa s ním dokonca mohla rozprávať
A bolo o čom: Museli sme sa rozhodnúť, čo urobíme s bytom.
– Mami, nie si zamilovaná?” spýtal sa ma raz Jacek, keď prišiel na víkend domov a videl ma, ako si skúšam už tretie šaty v poradí.
– Možno, synku, dosť možno… – odpovedala som so smiechom.
Sama som už vedela, že môj syn má pravdu. Som šťastná a je mi jedno, čo si o nás myslia ostatní Hovorí sa, že priateľstvo medzi mužom a ženou nie je dlhodobo možné. Neviem, možno je to tak. Ale v našom – mojom a Kazikovom – prípade sa časom vyvinulo do náklonnosti.
Netuším, kedy sa to stalo. Možno keď som naňho začal čakať a pozerať sa z okna štvrťhodinu pred určeným časom? Alebo keď som zaspala s hlavou v jeho lone, zatiaľ čo ma hladil po vlasoch? Alebo sa možno naša láska začala rodiť vtedy, keď sme si zavolali nie preto, aby sme dohodli niečo dôležité, ale aby sme sa podelili o myšlienku, postreh, maličkosť?
Tak či onak, sme spolu a je nám dobre, hoci rodina a priatelia považujú túto situáciu za veľmi zvláštnu.
– Ako to vyzerá, keď sa žena zblíži s bratom svojho manžela? – spýtala sa moja teta s hrôzou v očiach.
Ostatní taktne mlčali, ale bolo vidieť, že aj oni majú s mojím novým vzťahom problém.
Len môj syn Jacek s tým nemá problém
Je do svojej ročnej kamarátky zamilovaný, je šťastný a chce, aby som aj ja žila svoj život naplno. A Adam? Viem len toľko, koľko sa občas dozviem od Kazia, lebo k matke bratov nechodím, keď je tam môj bývalý manžel so svojou novou ženou (áno, vzali sa, lebo na rozdiel od Kaziových domnienok sa s ním moja manželova vyvolená po roku nenudila).
Každopádne som počul, že bol šokovaný, keď zistil, že jeho brat miluje jeho bývalú ženu.
– Život môže byť veľmi zvláštny, ale prajem vám veľa šťastia, – povedal.
Už rok žijeme s Máňou u Kazia. Predala som byt, v ktorom som žila s Adamom, aby som sa o peniaze podelila s bývalým manželom. Nech si ich nechá na svoj nový spôsob života. Za svoj podiel som kúpila garsónku, ktorú teraz prenajímam mladému páru z Ukrajiny.
Veľa na tom nezarobím, ale čo už, veď mi nič nechýba. A ešte niečo: dva roky po rozvode ma Kazik požiadal o ruku. Odmietla som. Chcem byť s ním, ale nevezmem si ho, lebo už viem, že manželstvo nič nezaručuje. Stačí mi, že sme spolu a že sa na neho môžem spoľahnúť. Kazimír to chápe a nezazlieva mi to.
– Okrem toho, – povedala som mu, keď sa ma spýtal, prečo odmietam, – veď aj tak už nosím tvoje priezvisko!
