“Zapla som si zips a potom sme sa bozkávali ako blázni na chodbe, v spálni, na posteli. Nemusel vynaložiť vôbec žiadne úsilie, aby ma dostal z oblečenia. Pomaly som ho vyzliekala, predlžovala som si chvíľu, keď nás už nič nerozdelí.”
Sotva som sa spamätala z prechladnutia, a tu nado mnou kýchal chlap!” Autobus nie je taxík, sotva je luxusný a pohodlný, ale ak niekto roznáša vírusy, nech sedí doma a nenakazí ostatných!
Zrejme však bol tento nakazený rehoľník iného názoru, pretože stále visel nado mnou, pripevnený na kovovej tyči a nemienil sa pohnúť ani o centimeter…?
– Nehnevajte sa na mňa – nemohol som to vydržať. – Je to vrchol hrubosti a sebectva takto ohrozovať zdravie niekoho iného!?
S nevôľou na mňa pozrel.
– Ja sa za pár dní uzdravím, ale ty zostaneš navždy zatrpknutou, zlomyseľnou mrchou. Na to nie je liek!
Otriasol som sa od zlosti. Čo je to za blbca! Namiesto toho, aby sa mi ospravedlnil, ma uráža a vysmieva sa mi!
Celý deň som mala zničený
. Na zastávke som si nechala dáždnik, a keď som sa poň vrátila, samozrejme, zmizol bez stopy. Zakopla som o vyčnievajúcu dlažobnú kocku a bolestivo si natiahla šľachy v členku! Bola som si istá, že za to všetko môže ten blbec v autobuse, ktorý ma tak rozčuľoval a rozptyľoval.
“Kiež by som ťa raz stretol! – Pohrozila som si v duchu. – Budeš si ma pamätať! Dám ti fňuknúť!”.
Prešlo pár dní… Práve som zbieral paradajky na susednom trhu, keď som počul známy hlas:
– Máš med? Ale nie falšovaný, najlepšie pohánkový alebo medovicový…
Bol to on! Oblečený v ľahkej bunde a džínsoch vyzeral mlado, hoci na krku mal určite päťdesiatku. Sám som v tomto veku, takže som neomylne spoznal rovesníkov. Aj on si ma všimol a hneď sa zoširoka usmial.
– Ho, ho! – zvolal. – Zlá pani záškodníčka. Haló, haló…
Takmer som sa zbláznila!
– Odviažeš sa konečne z reťaze!
– Nič nezmeníš. V každej situácii si rovnako hrubý!
Predavač mu práve podával pohár tmavého medu. Prudko som sa otočila, aby som odišla a viac sa na toho hlupáka nepozerala, ale zachytila som stánkarovu vystretú ruku a na zem vytiekol lepkavý hnedozlatý prúd. Zamrzol som…
– Je mi to strašne ľúto, – vzlykla som po chvíli. – Zaplatím za tento pohár a aj za ten ďalší. Je to moja vina!
– Nepochybne, – súhlasil neznámy. – Nebesá ťa potrestali.
Pozrite si Najväčšie televízne hity
– A vy tiež, – vložil sa do toho stánkar.
– Toto bol posledný med z môjho včelína.
Bol som fialový od hanby a nervov. Cítil som, ako sa mi zrýchľuje pulz a skáče krvný tlak.
– Doma mám výborný med, dám vám ho ako darček, – ubezpečil som ho srdečne, – a malinovú šťavu! – Sľúbila som a muž sa na mňa pozorne pozrel.
Zrazu ma chytil za ruku, akoby mi skúmal pulz
– Upokojte sa. Ja som lekár. Už nebuďte nervózny…
Mal také teplé, láskavé ruky. Nenosil prsteň. Pomaly som sa upokojovala. Tento muž na mňa začal pôsobiť upokojujúco. Úplne som odišla; od odporu k náklonnosti. Musela som sa zblázniť. Nedovolil mi zaplatiť za rozbitú nádobu s medom. Vzal si moju sieťku s paradajkami a spýtal sa, ako sa cítim.
– ‘Mám pred sebou prechádzku domov, pristavím auto a odveziem ťa domov,’ dodal.
– Nebolo treba. Môj blok nie je ďaleko.
– Tak pôjdeme? Si v poriadku?
Cítim sa skvele! Predstavila som si, ako ma moja zvedavá suseda vidí spoza záclon s takým pekným pánom a vrie od závisti! Schválne som si vybrala dlhšiu trasu a chodník tesne pod balkónmi.
Vedela som, že je tam a tvári sa, že je zaneprázdnená, ale v očiach má radar. Postaví sa pod kukátko a pozoruje… Sám som to urobil mnohokrát, keď ma navštívila. Obaja sme boli zbehlí v špehovaní toho druhého!!!?
– Dáš si dobrý čaj? – Spýtal som sa. – Prosím, vstúpte.
– Čo na to váš manžel?
– Nemám manžela. Hneď vám poviem: som slobodná žena a kto vie, možno vás budem chcieť zviesť. Ak sa bojíte…
Zasmial sa.
– Ty si superbabka! Hneď som vedela, že sa musíme znova stretnúť. V žiadnom prípade, nikam sa nechystám.
– Čo ak sa ťa naozaj pokúsim presvedčiť, aby si zhrešil?
– Načo presviedčať? Veď sa mi o tom len sníva!
V tej chvíli sa medzi nami ešte nič nestalo, hoci po miestnosti lietali iskry. A keď ma na rozlúčku pobozkal na líce, takmer som omdlela a mala som mäkké kolená. Povedal, že je rozvedený, že má dospelé deti, že jeho bývalá manželka žije v zahraničí a že zostali priateľmi.
Pracuje ako lekár v mestskej nemocnici. Sám býva zriedkavo chorý, ale v čase, keď som sa s ním v autobuse pohádal, bol naozaj prechladnutý. Svoje auto nechal na nemocničnom parkovisku, pretože sa bál šoférovať.
Taký duchaplný pán, milý, taký obyčajný
Potešilo ma, že je taký milý, duchaplný, obyčajný, veselý… Už dlho som slobodná. Môj predchádzajúci partner bol mrzutý a zachmúrený. S týmto mužom som sa cítila úžasne. Začalo sa čakanie na telefonát alebo návštevu. Žiaľ, neozval sa mi.
“Blázon,” povedala som si. – Vystrašila si ho. Bola si neodbytná ako nejaký nadržaný blbec. Muži to nemajú radi!”.
Prišla dažďom zmáčaná sobota. Od rána som sa motala ako mucha v masti a nechcelo sa mi obliekať. Počula som zvonček a myslela som si, že ma prišiel otravovať sused…
Neviem, ako sa to stalo, ale keď som ho uvidela, prestala som logicky uvažovať.
Zlomila som zámok a potom sme sa bozkávali ako šialení na chodbe, v spálni, na posteli. Bola som nahá pod tou teplákovou súpravou. Nemusel vynaložiť vôbec žiadne úsilie, aby ma vyzliekol. Pomaly som ho vyzliekala, predlžujúc chvíľu, keď nás už nič nerozdelí, keď konečne pocítim jeho telo.
Náš sex bol krásny a bláznivý.
– Si úžasná,” zašepkal. – Je v tebe toľko ohňa. Nikdy som nestretol takú horúcu a nežnú ženu… Chcem ťa znova a znova.
To povedal o mne, ktorú nazýval drevenou bábikou. Nech ma teraz vidí! Milujem, som šťastná.
– Si med, malina, – hovorí môj milovaný a ja mu verím.
