“Už som nebola tá stará Renata. Už som nejaký čas žila v hlavnom meste, spoznala som život a ľudí veľkomesta. Mala som manžela, firmu, prestíž, požiadavky. Nech ma teraz Adam považuje za snoba, ale nebol pre mňa tým pravým partnerom. A nebol vhodný ani ako priateľ. Prečo? Nevedela by som mu dôverovať.”
Niektorí ľudia to majú v živote jednoduchšie. Narodili sa do bohatých rodín a o financie sa vôbec nemusia starať. Ja som, žiaľ, nemal také šťastie. Vychovávala ma moja matka. Môj otec utiekol hneď, ako sa dozvedel, že existujem. Nikdy som sa s ním nestretla.
Nemal som ľahké detstvo. Moja matka pracovala ako krajčírka a nezarobila si na kokosy. Veľmi dobre viem, aké to je, keď doma nie sú peniaze. Žili sme z jedného do druhého, z labky do labky, ako hovorievala mama. Nemali sme žiadne úspory ani istotu do budúcnosti. A predsa, napriek ťažkým začiatkom, kdesi v hĺbke môjho srdca stále tlievala nádej na lepší zajtrajšok.
Vedel som, že to v živote môžem niekam dotiahnuť
Koniec koncov, patril som medzi najlepších študentov. Po strednej škole som plánoval študovať ekonómiu. Samozrejme, nie hneď. Najprv som si musel nájsť prácu, aby som si zarobil peniaze na štúdium. V mojich plánoch ma veľmi podporoval Adam, môj priateľ.
Ani on nebol bohatý, ale veril, že to so svojím odhodlaním dotiahne ďaleko. Po skončení strednej školy odišiel študovať do Varšavy. Nemusel platiť za ubytovňu, pretože býval u tety a strýka. Jeho teta ho dlho finančne podporovala. Sama nemala deti, takže bola šťastná, že môže pomôcť svojmu synovcovi a zároveň krstnému synovcovi. Pamätám si, ako som naňho bola hrdá, keď mi povedal, že sa dostal na polytechniku.
– Konečne sa dostávam z tejto diery! – nadšene sa rozosmial a mne bolo zrazu smutno.
On odchádzal do hlavného mesta, ja som musela zostať v meste, kde som pre seba nevidela žiadne vyhliadky. Adam videl, že ma nechtiac zneistil. Objal ma a sľúbil:
– Vrátim sa po teba.
Adam sa mi očividne začal vyhýbať
Naše odlúčenie malo trvať len rok, počas ktorého som mala pracovať a zhromažďovať peniaze na univerzitu. Tak som sa ponáhľala do obchodu s potravinami a začala som si odkladať, čo sa dalo, teda to, čo mi zostalo po pripočítaní k domácemu rozpočtu.
Chystala som sa tiež podať žiadosť o internát, pretože to by bolo najlacnejšie. O miesto u Adamovej tety som sa neodvážila požiadať. Ani môj priateľ to neurobil. Obaja sme cítili, že by to bolo zneužitie pohostinnosti.
Mala som obavy, či budem mať dosť peňazí, ale Adam ma ubezpečil, že vo Varšave si ľahko zarobím. Mohla som sa stať hosteskou alebo ísť pracovať do call centra. Veľa študentiek si takto zaplátalo rozpočet.
Vtedy som ešte nevedel, že kapitál mení ľudí. Netušila som, že o niekoľko mesiacov nestretnem svojho vlastného priateľa. Adam bol mojou oporou, bohužiaľ – v istom momente som sa pre neho stala príťažou….
Na začiatku sme si skutočne veľa telefonovali. Často ma aj navštevoval. Postupne sa však náš kontakt začal trieštiť, ochabovať. Adam neodpovedal na textové správy, prestal chodiť domov. Keď sa mi nejakým zázrakom podarilo zavolať mu, jednoducho ma odmietol, a to čoraz menej zdvorilo.
– Mám veľa učenia, ozvem sa ti neskôr,” prerušil rozhovor skôr, ako som sa ho stihla na čokoľvek opýtať.
Najprv som si myslela, že je to moja chyba
. Rozmýšľala som, čo som urobila zle. Nedala som sa presvedčiť o tom, že Adam je jednoducho chtivý života v hlavnom meste. Dievča z provincie bolo preňho príliš nudné, príliš obskúrne, znižujúce jeho prestíž. Teraz mal iných, zaujímavejších priateľov. A ďalšie dievča… Škoda, že mu trvalo niekoľko mesiacov, kým priznal pravdu.
– Počúvaj, Renia… – začal, keď sa konečne odhodlal stretnúť so mnou. Prišiel k rodičom na Vianoce, takže sa mi naozaj nemohol vyhnúť. Už podľa výrazu jeho tváre som vedela, že ma nečaká nič dobré. – Dlho som o tom premýšľala, ale… vieš, nehnevaj sa, jednoducho sa k sebe nehodíme. Takže… vieš…
Pozerala som naňho bez slova. Nechcel som mu pomôcť ani nič uľahčiť. Nechal som ho, nech si dodá odvahu. Nech konečne získa úprimnosť a vykričí to.
– Ja neviem. Povedz mi to.
Uhol pohľadom nabok.
– Pretože toto… chcem v živote niečo dosiahnuť, niečo. Chápeš to, však? – uistil sa.
Mlčala som. Adam bol čoraz nervóznejší.
Kde na to vzal peniaze?
– Ide o to, že by sme sa mali rozísť. Je mi to ľúto, ale nie si, vieš, pre mňa ten pravý. Nešiel si na univerzitu a nie je jasné, či tam niekedy pôjdeš. Nemáš úroveň, nemáš známosti, nemáš peniaze, nemáš postavenie. Viem, že v živote niekým budem, preto potrebujem rovnako ambiciózne dievča, alebo skôr partnerku.
Chvíľu som nevedel, čo mám povedať. Bol som úplne zaskočený. Čakala som rozchod, ale… nie takýmto spôsobom, nie z týchto dôvodov. Rozišiel sa so mnou, aby ma ochudobnil? A kto to bol? Princ z rozprávky?
Pozrela som sa naňho a uvedomila som si, že tohto muža nepoznám. Vedľa mňa sedel cudzí človek. Miesto môjho Adama zaujal chlapec oblečený v značkovom oblečení, vybavený drahými hodinkami a úplne novým telefónom. Kde na to vzal peniaze? Veď ani jeho teta nespala na kase.
Zľahka som naňho zatlačila a on sa ani tak nepriznal, ako skôr pochválil. Zoznámil sa so ženou, ktorá bola staršia ako on sám. Dáma zubárka, s vlastnou praxou, bohatá, upravená, krásna, s konexiami….
– Ospravedlňujem sa. Nechcel som ti to povedať. Aneta mi môže poskytnúť život, o akom som vždy sníval. Aj ty si niekoho nájdeš, niekoho….
– Niekoho na úrovni obyčajnej predavačky, však? – Ušklíbla som sa. – Vieš čo, choď sa vykašľať!
Bol to definitívny koniec. Nemali sme sa o čom rozprávať, nemali sme sa prečo stretávať. Moja láska k Adamovi sa v okamihu vyparila, pretože Adam bol preč.
V skutočnosti zmizol
Nielen z môjho života, ale aj z nášho mesta. Prešli roky a on sa údajne neozval ani svojim rodičom. Bývala som im blízka, stále sa so mnou radi rozprávali, keď sme sa náhodou stretli, a vždy hovorili: “Aká škoda, že už nie ste s Adašom spolu, tak dobre ste sa k sebe hodili, tak dobre ste spolu vyzerali.
Takže ak mi bolo niekoho ľúto, boli to oni. Okrem Adama nemali žiadne iné deti. A on sa očividne hanbil nielen za mňa, ale za svoje korene vôbec. No to nebol môj problém. Už nie. Najmä keď sa môj život začal ukladať na svoje miesto.
Dokončila som svoj vysnívaný titul z ekonómie a obhájila som magisterskú prácu na výbornú. Priznávam, na univerzitu som nastúpila až dva roky po maturite, ale konečne som dosiahla svoj cieľ. Mal som šťastie aj v láske. Mariusza som spoznal na univerzite.
Nevadila mu moja ťažká situácia. Naopak, obdivoval ma, že som to tak dobre zvládla. Na rozdiel od Adama to so mnou Mariusz myslel vážne. Plánovali sme spoločnú budúcnosť. Všetko sa uberalo správnym smerom, až kým sa zrazu situácia neskomplikovala.
Náš vzťah môže utrpieť
Mariuszov priateľ mu zohnal skvelú prácu… vo Varšave. Mariusz mal byť účtovníkom vo veľkej spoločnosti. Bola to preňho obrovská príležitosť.
– Poď so mnou, budeme bývať spolu, – požiadal ma.
Nechcelo sa mi sťahovať. A mala som strach. Veď Adam mi raz dal podobný sľub a potom ma opustil. Trvala som na tom, aby sme zostali v Rzeszowe. Tu sme vyštudovali, tu sme sa spoznali. Pravdepodobne by sme nemali problém ani s hľadaním práce.
Ale Mariusz trval na svojom a ja som ho dokonca chápala. Príležitosť nezaklope na dvere často. Ak ju nevyužije, bude ľutovať. Náš vzťah by mohol utrpieť. Tak dlho mi vŕtal dieru do žalúdka, že som nakoniec s touto cestou súhlasila.
Mama sa trochu obávala, keďže z Rzeszowa som to mala oveľa bližšie do rodného mesta. Ale dal som slovo a pohár sa zastavil. Pár dní po príchode do Varšavy som išiel na pohovor do realitnej kancelárie. Neviem, či to mám brať ako znamenie, ale na moje počudovanie ma prijali. A hneď na mieste. Prekvapilo ma to, pretože som predsa len nemal v tomto smere žiadne skúsenosti.
– Mám nos na ľudí, budeš skvelá agentka, – povedal môj nový šéf.
Nemýlil sa. Netuším, ako to vycítil, ale čoskoro som začal dosahovať dobré výsledky. Práca ma bavila a dával som do nej všetko. A moje úsilie nebolo márne, pretože jedného dňa mi šéf predložil úžasnú ponuku.
Ďalšie znamenie?
– Ste u nás už dva roky a generujete pre spoločnosť veľký zisk. Nechcel by som, aby vás kúpila konkurencia.
– Zatiaľ som tu,” odpovedal som.
– To zatiaľ nestačí. Chcel by si sa stať mojím partnerom?
Bol som taký ohromený, až som si vydýchol. Čo myslíš tým partnerom? Ja? Dievča z vidieka? Vedúca podnik? To si zo mňa robíte srandu. Pozrela som sa na svojho šéfa, ale netváril sa pobavene. Začal mi vysvetľovať, ako vidí budúcnosť firmy a aká bude moja úloha. Sľúbil, že sa o všetko postará po právnej stránke.
Bol som ohromený. Nejaká nedôverčivá časť môjho vnútra v tom všetkom vyňuchala nejakú fintu. Marius teda požiadal svojho priateľa právnika, aby preskúmal dokumenty, ktoré som mal podpísať. Boli v poriadku. A tak som sa z obyčajného realitného agenta stal partnerom.
Začal som zarábať naozaj slušné peniaze. S Mariuszom sme sa civilne zosobášili a dostali sme pôžičku na byt. Pomáhal som aj svojej matke. Prvýkrát v živote sme išli spolu na zahraničnú dovolenku! Dlho som nemohla uveriť, že sa môj život tak zmenil.
Niekedy, keď som sa zobudila, som prosila Mariusza, aby ma poštípal. Všetko mi to pripadalo ako krásny sen. Ale čo ak som sa z neho prebudila?
Skôr by som očakával ducha
Jedno popoludnie som si v práci dával kávu a prezeral si ponuky cestovných kancelárií. S manželom sme plánovali cestu na Maldivy. Do mojej kancelárie vošiel muž z upratovacieho tímu.
– Ospravedlňujem sa, ale teraz som utekala preč. Ja si len vytlačím tieto zložky, – povedala som a ukázala prstom na obrazovku.
– Renata…? – muž sa na mňa pozorne pozrel.
Chvíľu mi trvalo, kým som ho spoznal. Do prdele, Adam! Dlhú chvíľu sme na seba bez slova hľadeli. Adam si ma premeriaval očami od hlavy až po päty a potom sa začervenal.
– ‘Pracuješ tu?
Prikývla som.
– Som spolupracovníčka.
– No vidíš… Ako to v živote chodí… – pozeral na moje elegantné oblečenie, na značkové hodinky a kabelku, na módny účes. Pozrel sa aj na brožúry cestovnej kancelárie, ktoré som si práve vytlačila.
Už mu neviem dôverovať
. Mala som pocit, že sa ma chce spýtať, ako sa mám, a potom mi začne rozprávať, ako sa má on. Možno by začal smútiť, vysvetľovať, čo ho prinútilo spadnúť z vrcholu, na ktorý som pracne vystúpila. Chcela som to vedieť? Chcel som mu pomôcť, ak o to požiadal? Bolo mi ho ľúto.
Už to nebol ten starý Adam, ktorého som milovala, ani ten arogantný, necitlivý blbec, ktorý ma odkopol, lebo som sa mu nehodila do jeho lepšieho života. Bol to niekto, koho som kedysi poznala. Niekto, kto robil zlé rozhodnutia a prehral. Pokoril sa, poučil sa….
– Prečo sa nenecháš pozvať na kávu? – opýtal sa nakoniec. – Povedzte áno, kvôli starým dobrým časom. Porozprávame sa, zaspomíname si, možno sa ospravedlníš. Bol som idiot. Ale ako vidíš, začínam odznova… – priznal s plachým úsmevom.
Ten úsmev mi bol až príliš povedomý a práve on rozhodol o mojom rozhodnutí. Nevstúpiš dvakrát do tej istej rieky. Nepotrebovala som problémy ani komplikácie a cítila som, že Adam mi ich poskytne. Nezáležalo na tom, aké boli – profesionálne, spoločenské alebo citové. Jednoducho som sa rozhodla, že bude lepšie držať sa od neho ďalej.
Už som nebola tá stará Renata. Už som nejaký čas žila v hlavnom meste, spoznala som život a ľudí veľkomesta. Mala som manžela, firmu, prestíž, požiadavky. Teraz ma možno Adam považoval za snoba, ale on nebol pre mňa ten správny partner. A nebol vhodný ani ako priateľ. Prečo? Nevedela by som mu dôverovať. Na niektoré veci sa nedá zabudnúť.
