“Žijem si ako princezná. Mám všetko, o čom som snívala: gazdinú, auto, peniaze. Svoj voľný čas trávim pôžitkami. Som šťastná? Myslím, že áno. Niekedy sa len cítim osamelá, pretože všetci, ktorých som poznala, sa odo mňa odvrátili.”
Kolegovia tvrdia, že som vypočítavý a že môj vzťah nemá nič spoločné s láskou. Nech si hovoria, čo chcú. Mne je to úplne jedno. Aj tak viem svoje. Láska zvyčajne trvá rok, maximálne dva, lebo potom ju zabije šedá realita. Nebolo teda múdrejšie vymeniť ju za prosperujúci život s chlapom, ktorého mám len naozaj rada, ale ktorý mi poskytuje všetko, čo chcem?
Vyrastala som v malom mestečku na východe Poľska. Tam sa toho veľa nedialo. Pár ulíc, trh, hasičská stanica, tri obchody, škola, krčma, kostol. Jedným slovom, nuda, beznádej… A klebety. Stačila kratšia sukňa, nevinný bozk s chlapcom zo susedstva a už ste si bili jazyky. Nenávidela som tento život. Búrila som sa. Chcela som utiecť. V našej dedine bolo vrcholom šťastia pre dievča manželstvo s chlapcom, ktorý mal prácu na obecnom úrade. A v meste som mohla stretnúť aj rozprávkového princa. Hneď ako som zložila maturitu, zbalila som si svoje najlepšie šaty a odišla som študovať do Varšavy.
Myslel som si, že časom zmúdriem
Vždy som bol výborný študent, takže som sa ľahko dostal na univerzitu, na polonistiku. Priznám sa úprimne, že mi nešlo len o to, aby som získal vzdelanie. Nebol som hlúpy, videl som, čo sa deje. Veľa ľudí malo magisterský titul a aj tak brúsili dlažobné kocky. Chystala som sa uloviť si manžela. Najlepšie pekného a z bohatej rodiny. Všetci okolo mňa hovorili, že som pekná, urastená, ambiciózna a mám toho nad hlavu. Tak prečo by to nemalo vyjsť?
Nasťahovala som sa do internátu. Moja spolubývajúca študovala právo. Spočiatku sme si nevedeli porozumieť. Občas sme sa hádali, pretože nielenže robila veľké haló, akoby nikto nevedel, kto je, ale nechávala si porozhadzované oblečenie a toaletné potreby. V jednom momente som si dokonca chcel vymeniť izbu s niekým iným, len aby som mal od Kingy pokoj.
Našťastie som to neurobil. Časom som si uvedomil, že toto dievča má okrem svojich chýb aj jednu veľkú výhodu – je v dobrej spoločnosti. Medzi synmi sudcov, advokátov, notárov, advokátov, chlapcov, ktorí už boli na začiatku svojho dospelého života nastavení. Tak som ju nechal ísť. Po niekoľkých mesiacoch sme sa dokonca spriatelili a Kinga, ma vtiahla do svojho kruhu. Mohla som začať loviť.
Chodila som s niekoľkými chlapcami, ale nič vážne sa nechystalo. Mala som pocit, že by som pre nich bola len hračkou. Preto som sa s nimi rýchlo rozišla, aby som sa zbytočne nezaplietla do žiadnych dohôd. Nakoniec som stretla niekoho, kto za to stál, a čoskoro som sa s ním zaplietla. Bol to syn známeho právnika. Vychovával ho len otec, pretože matka mu zomrela, keď mal Filip desať rokov. Nerobila som to z vypočítavosti. Naozaj som sa doňho zamilovala.
Filip sa mi veľmi páčil, navyše mal vždy plnú peňaženku a zažili sme spolu veľa zábavy. Možno nebol najinteligentnejší, ľudia hovorili, že ho baví len balet, fajčí priveľa trávy a skúšky urobil len preto, že mal vplyvného otca, ale mne to spočiatku nevadilo. Bola som mladá, chcela som sa baviť… Nadchýnal ma pôvabmi mesta, ktoré som mohla okúsiť len vďaka nemu. Okrem toho som si myslela, že keď sa môj milý raz vyblázni, príde k rozumu. A keď príde čas, otecko si podľa toho zariadi život.
Nanešťastie sa Filip nechystal dospieť. Čoraz viac pil a experimentoval s drogami. Dobre sa skrýval, ale ja som vedel, čo sa deje. Snažil som sa mu vysvetliť, že to nikam nevedie, ale nepočúval.
– Uvoľni sa, Aga! Raz žiješ, potom sa už len bojíš! – odvetil.
Po niekoľkých mesiacoch známosti s Filipom mi začalo dochádzať, že to nie je ten pravý chlap pre mňa, že by som sa s ním mala rozísť. Chcela som aspoň nádej na stabilitu a bohatstvo, a on na budúcnosť vôbec nemyslel. Žil zo dňa na deň, akoby mal v hlave zakódované, že otecko sa o všetko postará za neho.
Hoci som sa rozhodol, dlho mi trvalo, kým som sa dostal k vážnemu rozhovoru s Filipom. Nemohla som sa s ním rozísť, pretože som ho stále milovala. Snažila som sa na to nemyslieť, ale bol tu ešte jeden dôvod odkladu: nechcela som zostať vo Varšave sama, bez peňazí, len s malým vreckovým od rodičov….
Prišli prázdniny. Filip vyhlásil, že jeho otec sa chce so mnou stretnúť. A pozýval nás do svojho letného domu v Španielsku. Na mesiac.
– Starý pán je trochu nudný, ale musíme ísť. Inak sa urazí a ešte ma odreže od peňazí. A je taký nahnevaný, že som tak zle urobil skúšky, – vzdychol si; bol taký nešťastný z tohto výletu….
Pre neho to nebola žiadna atrakcia. Už stihol navštíviť polovicu sveta, mal všetko. Ja som medzitým ešte nikdy nebola na takej nádhernej dovolenke. Leto som zvyčajne trávila v rodnom meste, na divokej pláži pri jazere neďaleko domova. V duchu som už vedela, ako sa budeme vyvaľovať na pláži a blázniť v nočných kluboch. Ani mi nenapadlo, že by to mohlo byť úplne inak. A že tento výlet bude začiatkom môjho nového života….
Dom v Španielsku bol nádherný. Aj Filipov otec, na rozdiel od toho, čo tvrdil jeho syn, bol. Okamžite ma očaril. Mal okolo päťdesiatky, mal bezchybné spôsoby, bol galantný a pritom taký rozumný, múdry. Nie nejaký chlapec so senom v hlave, ale seriózny muž. V istom momente som sa pristihla pri myšlienke, že by som radšej sedela s ním na terase a rozprávala sa, popíjala víno, ako pobehovala po kluboch s Filipom.
– Si zamilovaná do môjho starého otca, alebo čo? – rozrušil sa Filip jedného dňa, keď som si opäť povedala, že radšej zostanem doma.
– Zbláznila si sa? Len sa snažím byť milá. Aby ťa neodrezal od peňazí, – rýchlo som si našla výhovorku.
V skutočnosti som hovoril pravdu, aj keď som mal pochybnosti. Do Konrada som sa nezamilovala. Nebol to žiadny úder blesku, žiadne motýle v mojom žalúdku. Zo začiatku som ho brala skôr ako otca než ako kandidáta na manžela. Bol odo mňa starší o 25 rokov!
V tom čase som aj tak netušila, že má o mňa záujem. Veď som bola priateľka jeho syna! Áno, mal ma rád, správal sa ku mne ako ku skutočnej dáme, ale myslela som si, že je to skôr dôsledok dobrých mravov než jeho rodiacich sa citov ku mne. Na chvíľu som si dokonca myslela, že chce zistiť, či som nejaká fľandra, ktorej stačí povedať pár komplimentov, trochu sa zabaviť a potom skočiť s chlapom do postele. Tak som s ním strávila príjemný čas a v duchu som si želala, aby bol Filip viac ako on….
Nemusela som nad tým dlho premýšľať
. Jedného večera, ku koncu nášho pobytu, Filip ako zvyčajne večer niekam zmizol a my s Konrádom sme si sadli na terasu. Popíjali sme víno, rozprávali sa a smiali. V jednej chvíli sa rozhovor zvrtol na môj vzťah s Filipom.
– Si šťastná s mojím synom, Agnes? Máte nejaké plány, spoločný byt, možno svadbu? – Konrád sa spýtal vážnym tónom.
– Neviem… Mám ho rada, ale myslím, že je to známosť bez budúcnosti. Je stále taký detinský, myslí len na zábavu – vyzývam ho, aby bol úprimný. – A ja snívam o zodpovednom mužovi, ktorý berie život vážne. Takého, ktorý ma nebude nútiť zápasiť s každodennými problémami,” povedala som.
– Ako napríklad ja? – pohol sa ku mne.
– Presne ako ty, – odpovedala som ticho a pozrela som sa mu do očí.
Nečakala som, čo sa stalo potom. Myslela som si, že sa Konrad usmeje, zavtipkuje a vrátime sa k pitiu vína. Ale nie. Pritiahol si ma k sebe. Vôňa jeho tela ma obklopila a ja som zrazu pocítila, ako ma zaplavilo vzrušenie. Mojím prvým inštinktom bolo odstrčiť ho, ale nemohla som. Začali sme sa bozkávať. O chvíľu neskôr sme skončili v spálni.
Bol to úplne iný sex ako s Filipom. Konrád presne vedel, ako ženu uspokojiť… Keď sme skončili, otec môjho priateľa sa išiel osprchovať. Ležala som v posteli ako skamenená. Cítila som sa vinná a strašne som sa hanbila.
– ‘Počúvaj… Myslím, že sme toho vypili priveľa a zašlo to príliš ďaleko. Nie je to fér voči Filipovi,’ vyriekla som, keď sa Konrád vrátil z kúpeľne.
Prišiel ku mne, naklonil sa nado mňa a nežne ma pobozkal.
– ‘Máš pravdu, nie je to fér. Preto si budeš musieť vybrať, miláčik, – odvetil.
Mlčala som a čakala, kým bude pokračovať.
– Netvár sa tak prekvapene. Zamiloval som sa do teba a chcem byť s tebou, – usmial sa.
Bol som v šoku. Naozaj som nemohol uveriť tomu, čo som počul. Neviem prečo, ale skôr som očakávala, že ma nazve štetkou a potom mi povie, aby som vypadla. No naozaj, čo je to za kandidátku na nevestu, ktorá chodí do postele s otcom svojho milovaného. Konrád mi medzitým vyznal lásku. Bol ochotný ublížiť svojmu synovi, možno ho aj stratiť, len aby mohol byť so mnou. Bolo to úžasné a také romantické… presne ako v románoch.
A tak som si vybrala. Vlastne hneď. Koniec koncov, vždy som túžila po stabilite a pocite bezpečia a to mi mohol dať jedine Konrad. Nemusela som dlho premýšľať, aby som dospela k tomuto záveru. Pravda, nebola som doňho zamilovaná, ale cítila som sa s ním dobre. A bola som si istá, že ho dokážem urobiť šťastným.
Filipovi som o svojom rozhodnutí hneď nepovedala. Akosi mi bolo hlúpe postaviť sa pred neho a len tak sa priznať, že radšej chodím s jeho otcom. Nechcela som, aby sa v dome jeho otca cítil nepríjemne. Po zvyšok svojho pobytu v Španielsku a ešte nejaký čas po návrate som sa tvárila, že je to medzi nami tak, ako to bolo. Chodili sme na večierky, stretávali sme sa s priateľmi. Dokonca sme sa niekoľkokrát milovali, hoci som sa tomu snažila vyhýbať. Ale vždy, keď nebol nablízku, utekala som ku Konrad….
Po troch mesiacoch som už mal dosť tohto predstierania. A Konrad tiež. Dohodli sme sa, že Filipovi všetko povieme. Všetci traja sme si dohodli výlet do reštaurácie. Bolo to veľmi príjemné. Rozprávali sme sa o hlúpostiach, smiali sme sa. V jednej chvíli Konrad odložil príbor.
– Synku, ja a Agnes ti musíme povedať niečo dôležité, – začal.
– Áno? – zdvihol hlavu od taniera a pozrel na mňa.
– ‘Stretávame sa už niekoľko týždňov. Neplánovali sme to, ale jednoducho sa to stalo. Je mi to ľúto… – vydýchol si. – Máme sa radi, – dodal a natiahol sa cez stôl po moju ruku.
Nastalo zlovestné ticho.
Filip sa neveriacky pozrel buď na otca, alebo na mňa.
– Žartuješ, však? – zadusil sa.
– Nie… Už dávno sme ti to chceli povedať, ale akosi sme nemali dosť odvahy, – priznala som potichu.
Asi tušíte, čo sa stalo potom. Filip sa začervenal. V jednej chvíli som sa bála, že vybuchne, začne hádku. Ovládol sa však. Možno nechcel robiť rozruch ako žiarlivý milenec, možno si spomenul, že je predsa len závislý od otca a nemal by stáť v ceste otcovmu šťastiu. A tak len cez zuby prehodil, že nám praje šťastie, a vybehol z reštaurácie. Potom poslal Konradovi esemesku, že chce, aby mu Konrad prenajal byt. Pretože on s nami nebude bývať pod jednou strechou.
Už sa mi nikdy neozval, ale o pár dní neskôr o mojom vzťahu vedela celá univerzita. Pripomenula som si, aké to je, keď sa človek pustí do jazykov. Čo všetko som sa o sebe nedozvedela! Že som vypočítavá, že peniaze sú pre mňa najdôležitejšie, že chcem využiť Konrada… To je niečo! Veď je to známy právnik, toho predsa len tak ľahko nevyradíte z biznisu!
Odvtedy prešiel takmer rok. Žijem s Konradom v jeho vile neďaleko Varšavy. Pred dvoma mesiacmi sme sa vzali. Predtým som podpísala predmanželskú zmluvu – sama som na tom trvala, chcela som, aby sa o nás konečne prestalo hovoriť.
Žijem si ako princezná. Mám všetko, o čom som snívala: gazdinú, auto, peniaze. Svoj voľný čas trávim radovánkami. Nakupovanie, návštevy kúpeľov, fitnes klubu. Môžem si dovoliť drahé oblečenie, kozmetiku, zahraničné cesty. Toto leto sme strávili cestovaním po Európe. Boli sme vo Francúzsku, Španielsku a Portugalsku. Najlepšie hotely, najkrajšie pláže, najkrajšie…
Som šťastná? Myslím, že som. Niekedy sa však cítim osamelá. Konrad pracuje tak veľa a tak dlho. Vlastní niekoľko právnických firiem. Je pravda, že má dôveryhodných partnerov, ale hovorí, že je lepšie postarať sa o všetko sám. Nemám veľa priateľov. Tí noví, z okruhu manželových priateľov, sú ku mne milí, usmievajú sa, ale mám dojem, že to robia len zo slušnosti. Keby ma Konrad opustil, asi by mi ani nepodali ruku.
Moji starí priatelia sa odo mňa odvrátili. Raz som ich náhodne počul, ako hovoria, že sa na nich pozerám zvrchu, že sa cítim nad nimi nadradený. Vôbec to tak nie je! Som to isté dievča, ako som bola predtým. Ale, dočerta, nebudem sa na stretnutie s nimi obliekať do šiat z obchodného reťazca len preto, aby som im nebola nepríjemná… Myslím, že mi závidia spôsob života. Počítajú každý cent. Aby mohli študovať, musia doučovať alebo upratovať cudzie byty. Splácajú pôžičky. Ja nemusím robiť nič a nemusím sa o nič starať.
Bohužiaľ, nemôžem sa spoľahnúť ani na svoju rodinu. Moja mama a otec boli u nás doma len raz. V deň svadby. A po obrade rýchlo odišli. Vo veľkom, pohodlnom dome sa necítili dobre, nepáčilo sa im honosné jedlo, nepáčila sa im slúžka, ktorá obsluhovala pri stole. Otec sa dokonca zlomyseľne spýtal, či mám ruky preč. Konrád sa hneval a mne ho bolo ľúto, lebo by mali byť radi, že ich dcéra žije tak pohodlne… Keď som sa lúčila, počula som, že už tam nepatrím, že som z iného sveta. Naozaj som sa odsťahovala z nášho mesta. Ale práve o tom som vždy snívala.
