“Údajne som sa starala o dieťa, ale okrem toho som upratovala, prala, varila a starala sa o domácnosť. Cítila som sa skôr ako pomocníčka v domácnosti než ako manželka a rovnocenná partnerka Rafala. Nikdy sa nestaral o dieťa, nikdy mi s ničím nepomáhal, pretože mal >>ťažké štúdium<<, ako s veľkým uspokojením zdôrazňovala moja svokra”.
Namiesto toho sa mi narodila dcéra, moja milovaná Zuzanka. S Rafalom sme sa o rok neskôr zosobášili. Žili sme na poschodí v dome mojich svokrovcov. Svoju malú dcérku som veľmi milovala, ale jej prítomnosť ma akosi premohla. Všetko sa v mojom živote tak náhle zmenilo o tristo šesťdesiat stupňov. Bola som tínedžerka, školáčka, dievča, a zrazu som bola matka, manželka a nevesta, asi nie veľmi vítaná.
Moja svokra ma mala ako domácu
Svokrovci nás podporovali, pretože môj manžel študoval právo. Bolo známe, že sa štúdia nevzdá. Moja svokra by to nikdy nedovolila, chcel sa stať právnikom a v budúcnosti prevziať otcovu advokátsku kanceláriu. Na mňa nikto nemyslel, bola som pre Rafala akýmsi príveskom. Nezáležalo na mne ani na tom, čo chcem so sebou robiť. Nikto sa ma nepýtal, ako sa cítim alebo ako to zvládam.
Údajne som sa starala o dieťa, ale okrem toho som upratovala, prala, varila a starala sa o domácnosť. Cítila som sa skôr ako pomocníčka v domácnosti než ako manželka a rovnocenná partnerka Rafala. Nikdy sa nestaral o dieťa, nikdy mi s ničím nepomáhal, pretože mal “ťažké štúdium”, ako s veľkým uspokojením zdôrazňovala moja svokra.
Neviem, prečo malo byť “ťažké štúdium” dôležitejšie ako jeho narodené dieťa, ale z nejakého dôvodu podľa mojej svokry bolo. Okrem toho som, aj podľa nej, predsa nič nerobila, sedela som doma s dieťaťom, ktoré som mala živiť. Uvedomovala som si, že nepracujem a nezarábam peniaze, ale – celkom odhliadnuc od toho, že som matkou ich vnučky – všetko, čo som doma robila, tiež niečo stálo.
A ani nie tak niečo, pretože ak by to všetko museli zaplatiť, stálo by ich to dosť veľa. Bohužiaľ, nikto to neocenil a ja som nepočítal s tým, že by to ocenili. Rafal mi stále opakoval, že ma miluje, ale jeho láska bola taká vlažná, taká bezvýznamná. Aj tieto vyznania boli akoby mimochodom. Niekedy som mala dojem, že viac miluje všetky tie kódy, ktoré celú noc študoval, ako mňa a Zuzku.
Veľmi som si priala, aby sme žili oddelene, dokonca som si to želala, určite by to medzi nami bolo lepšie a možno by som sa konečne cítila ako doma. Ale vedel som, že aspoň zatiaľ je to úplne nereálne. Keď Zuzka dovŕšila tri roky, ponúkol som jej, že ju dám do škôlky, kým si budem hľadať prácu.
– Kde by ste si našli prácu? – zasmiala sa moja svokra a neskrývala zlosť.
– Ja si niečo nájdem.
– Milé dieťa, veď nemáš ani maturitu. Budeš upratovať? Alebo krájať mrkvu do kuchyne? Alebo robiť knedle?
– Hovorí sa, že ťažká práca neexistuje.” Zamrmlala som: “Niekto musí robiť aj knedle.
– Hovor,” povedala moja svokra.
– A čo si myslíte vy? – Obrátila som sa na manžela, ktorý doteraz nepovedal ani slovo.
– Myslím, že mama má pravdu. Pošleš svoje dieťa do škôlky, tam sa o ňu nepostarajú, čoskoro začne byť chorá a ty sama zarobíš len almužnu. Nestojí to ani za to vstupné.
Ešte som sa ho snažila presvedčiť, keď sme išli hore k sebe, ale nič z toho nebolo. Vlastne by som sa nemala čudovať, podľa môjho manžela mala mama vždy pravdu, bol to bod jedného z rodinných pravidiel. Takže som zostala doma. Iste, prečo by som mala upratovať cudzí dom za peniaze, keď som mohla zadarmo upratovať dom svojich svokrovcov, však?
Svoju prvú háčkovanú tašku som si ušila podľa vzoru z jedného ženského časopisu. Občas som ich čítala, aby som zabila večernú nudu, keď Zuzia už spala a Rafal nadával na kódexy a zabúdal, že má ženu. Veľmi sa mi to páčilo, tak som si kúpila šnúrku v obchode v nákupnom centre a skúsila som si ju vyrobiť sama. Niekoľkokrát som čistil a vylepšoval, až som nakoniec pocítil spokojnosť. Bola identická s tou na fotografii. Jolku som stretol náhodou, keď som išiel so Zuzkou navštíviť rodičov.
– Basia, ahoj, ako dlho sme sa nevideli, – hodila sa mi okolo krku, hoci sme neboli veľmi blízke priateľky – tvoja dcéra? Aká je už veľká… – rozprávala ďalej, nečakala na moje odpovede. – A akú máš skvelú tašku, – náhle zmenila tému. – Kocúr, povedz mi, kde si ju kúpila? Musela stáť celý majetok…
Zachrípla som.
– Nie, urobil som to sám.
Jolka sa na mňa pozerala so širokými očami a s údivom v tvári.
Asi nemohla uveriť, že
– Nežartuješ?
– Nie – zasmiala som sa – šnúrka, háčik na háčkovanie a šlo to….
– No jasné, zabudla som, že si bol v tomto smere vždy nadaný. Urobila by si mi jeden? Prosím. Zaplatím ti, nechcem to zadarmo. Moje kamarátky na univerzite sa zbláznia od závisti.
Urobil som to a o pár dní som mal po dlhom čase prvé vlastné peniaze. Ešte v ten istý deň som si za ne kúpila ďalšie šnúrky a večer som si začala kresliť vlastný vzor na úplne novú tašku.
– O čom to škriabete a škriabete? – Spýtal sa ma raz večer Rafal. Zázračne sa odtrhol od svojich kódov – učíš sa háčkovať? Na čo to je, budeš robiť ponožky pre starých rodičov? – posmieval sa.
– Nie ponožky – zdvihla som hlavu – tašky. Vraj celkom pekné – dodala som.
– Ale ty si si to vymyslel, akoby ti dochádzali veci, ktoré máš robiť. Zaujímalo by ma, čo s nimi budeš robiť?
– Budem o tom premýšľať.
Rafael nesúhlasne pokrútil hlavou a vrátil sa k svojim kódom. A ja k svojmu výkresu a taške. Stále som vymýšľala rôzne návrhy a vyrábala nové a nové tašky. Každá sa líšila od predchádzajúcej, žiadne dve neboli rovnaké. Predávala som ich medzi kamarátkami, medzi mamičkami, ktoré sme so Zuzkou stretávali na ihrisku. Jedna z nich si dokonca vzala jednu pre svoju švagrinú a svokru.
– Budú z nich skvelé darčeky,” povedala, “sú jedinečné. Máš veľký talent,” dodala.
Niekoľko ich moja sestra predala vo svojej kancelárii. Povedala, že jej kolegovia boli nadšení. Neprinieslo to síce žiadne veľké peniaze, ale aspoň som mala peniaze na kozmetiku a sladkosti pre dieťa. Nemusela som sa pýtať Rafala, ktorý predsa nepracoval a bral peniaze od rodičov, a to ma akosi ponižovalo.
– Vieš, Baśka, – povedala mi jedného dňa moja sestra Gabi, – mala by si si založiť blog, možno natočiť nejaké videá na internet.
– O čom to hovoríš? – Prerušila som ju uprostred vety – Čo som ja, absolventka filmovej školy alebo čo?
– Ach, Baśka, Baśka – pokrútila hlavou – odkedy si sa vydala, akoby si sa odtrhla od reality. Tie tvoje tašky sú krásne, naozaj máš talent. Sama si vymýšľaš také skvelé návrhy. Mala by si sa o ne podeliť s internetmi, mala by si kopec videní. Mohla by si natočiť videá a ukázať ostatným dievčatám, ako ich vyrábaš. Určite by o ne bol záujem. A vieš,” na chvíľu sa zamyslela, “myslím, že by si si mohla založiť aj internetový obchod. A potom celkom legálne predávať to, čo vyrobíš.
– Ehm, nemyslím si, že by som mohla – faktom je, že odkedy som odišla zo školy, viac upratujem, varím, periem a, no, starám sa o dieťa. Mala som pocit, že som na svetelné roky vzdialená od ovládania počítača. – Rafal určite nebude súhlasiť, zase bude všetko kritizovať,” dodala som smutne. – Kto by upratoval dom a varil polievku pre môjho svokra?
Gabriela na mňa dlhú chvíľu mlčky hľadela.
– Si na ňom taká závislá, že ťa vôbec nepoznám,” vzdychla si napokon. – Vôbec mu nič nehovor, pomôžem ti, založíme si firmu, internetový obchod a potom pôjdeme ďalej. Uvidíš, že to bude fungovať. Všetko ti ukážem na internete a rýchlo sa to naučíš.
Áno, mala som pochybnosti
. Jedna vec je vyrábať háčkované tašky po večeroch doma, keď Zuzka už spí, a úplne iná vec je založiť firmu a prevádzkovať obchod, dokonca online. Všetky účty, sociálne poistenie, PIT a ďalšie úradné záležitosti boli nad moje sily. Bála som sa, že to nezvládnem, veď som ani nedokončila školu, nemala som ani maturitu, čo mi Rafal z času na čas naliehavo pripomínal. A ešte častejšie moja svokra, ktorá mi rada vrážala špendlík do hlavy. Usilovne sa snažila, aby som nezabudla, že som horšia ako oni všetci, lebo som nevzdelaná.
Gabi sa však nedala, stále pre mňa zháňala nové objednávky a niektoré moje tašky dokonca umiestnila na internet. A samozrejme, predávala ich za veľmi konkrétne peniaze. Vtedy som sa rozhodla.
– Nech sa deje, čo sa deje, povedala som si a spolu so sestrou sme založili firmu.
Gabriela mala na starosti chod obchodu, fotografovanie a vystavovanie hotových tašiek. Ja som vymýšľala nové návrhy, objednávala šnúry a vyrábala tašky. Boli čoraz honosnejšie, s aplikáciami, viazankami a rôznymi inými doplnkami. Bolo to naozaj čoraz lepšie a lepšie a ja som cítila čoraz väčšie uspokojenie z toho, čo som robila. Potešilo ma, že sa to všetkým veľmi páčilo, chválili si to, kupovali si to a dokonca si to objednávali aj do budúcnosti.
Konečne som sa už nezaoberala len domom svojich svokrovcov, cítila som sa viac ocenená. Konečne som robila niečo pre seba, zarábala som vlastné peniaze. A bolo to čoraz konkrétnejšie. Po mesiaci som doma pri večeri oznámila, že sa už nebudem starať o celý dom, variť pre všetkých ani po všetkých upratovať, pretože na to jednoducho nemám čas.
– Čo musíš robiť? – neochotne povedala svokra.
– Založila som si internetový obchod a vyrábam háčkované tašky zo šnúrok, – vysvetlila som a zo všetkých síl som sa snažila zostať pokojná.
– Žartuješ, však? – Rafal sa neveriacky pozrel.
– Nie, prečo by som mala žartovať?
– A kto by si chcel kúpiť takéto veci? – Pohŕdanie v hlase mojej svokry ma vnútorne roztriaslo.
– No nečuduj sa, koľko mám zákazníkov, – povedala som.
– A kto sa bude starať o dieťa? A o dom?
– O dieťa sa postarám, nech sa mama nebojí. A môžeš si najať upratovačku do domu. Ja už nebudem upratovačka, – vstala som od stola a vyšla na poschodie.
Nohy sa mi triasli pod nohami, keď som stúpala po schodoch do našej izby. Sama som netušila, kde som vzala toľko odvahy. Trochu som sa bála, že Rafal kvôli mne urobí rozruch. Veď som bola hrubá na jeho mamu. Nepovedal však ani slovo. Na druhý deň si asi musel pozrieť webovú stránku nášho obchodu, pretože keď sme išli spať, počula som prekvapujúce slová.
– Netušil som, že mám takú talentovanú manželku. “Tie tvoje tašky sú nádherné. A ľudia ich naozaj kupujú.
Až mi z toho poskočilo srdce. Už som si nepamätala, kedy ma pochválil, asi nikdy. Objala som ho a cítila som, že možno to medzi nami bude ešte dobré, že to bude ako kedysi, na samom začiatku našej známosti, keď Zuzi nebola nablízku a my sme boli sami, mladí, slobodní a takí zamilovaní do seba.
Odkedy som začala vyrábať tašky a zarábať si vlastné peniaze, bola som čoraz sebavedomejšia. Prestala som sa cítiť ako nula v manželovej rodine, ktorá sa hodí len na upratovanie a varenie. Mala som život a prácu, ktorá bola výnosná a ktorú si moji klienti vážili. Medzi mnou a Rafalom sa to zlepšilo, zrazu sa ku mne prestal správať ako k upratovačke a začal ma brať ako manželku.
Situácia sa zmenila k lepšiemu, keď sa ho spolužiaci začali pýtať, či dievča, ktoré predáva také krásne ručne vyrobené tašky online, je jeho manželka.
– Som na teba hrdý, miláčik, – povedal mi, – dnes som na univerzite zistil, že moja manželka je skutočná umelkyňa, – dodal po chvíli.
– Je trochu škoda, že si to nevšimol sám – nemohla som to vydržať.
– Všimol som si to, všimol som si to, ale sám vieš, že o tom vôbec nič neviem.
Nepoznal som ho
Po chvíli mi Rafał úplne nečakane navrhol, že by som sa mal vrátiť do školy a skúsiť si urobiť maturitu.
– A Zuzka? – Spýtala som sa.
– Bol najvyšší čas poslať ju do škôlky.
Nepýtal som sa, čo na to povie mama. Čo mi bolo nakoniec do toho, bolo to naše dieťa a naše rozhodnutie. Ešte nedávno som si myslela, že z môjho manželstva ani z môjho ďalšieho vzdelávania nič dobré nebude, že všetko okolo mňa smeruje priamo ku katastrofe. Až keď som sama prevzala zodpovednosť za svoj život, nejako som to urovnala. Dokonca aj moja svokra sa ku mne začala správať lepšie.
Od nového roka som sa vrátila do školy. O domácnosť sa teraz stará gazdiná a Zuzka chodí do škôlky. Môj obchod čoraz viac prekvitá a mám čoraz viac zaujímavých nápadov. Rozhodla som sa, že sa po maturite pokúsim dostať na umeleckú školu – napokon, o tom som vždy snívala.
