“Zvonček zazvonil práve vtedy, keď som sa usadila na pohovke s hrnčekom čaju v ruke. Na chodbe stála moja suseda zo siedmeho poschodia, ktorej som sa pred pár dňami vo výťahu zverila so svojimi problémami. Nečakala som, čo budem počuť.”
Už dlhšie som uvažoval o kúpe nového auta, keďže moje ošarpané renomé odmietalo spolupracovať v priemere raz za mesiac. “Možno má PMS” – Pomyslela som si, keď som opäť musela odstaviť auto do garáže.
Jedného októbrového večera som sa vracal z meninového dňa u priateľa. Bolo po polnoci, auto fungovalo skvele. Zrazu zhasli všetky kontrolky, auto sa chvíľu pretáčalo a nakoniec sa zastavilo. Vybral si ideálne miesto: najnižšie položený prechod pod viaduktom. Ocitol som sa v diere, z ktorej by ma vytlačil len poľský vzpieračský tím.
Ako som sa bezradne obzeral okolo seba a snažil sa nájsť východisko z tejto situácie, prešlo okolo mňa rýchlosťou svetla najprv jedno a potom druhé auto. “Niekto sa ma tu chystá zabiť”. – prebehlo mi hlavou. Najradšej by som utiekol, ale nemohol som opustiť neosvetlené auto, pretože predstavovalo nebezpečenstvo. Mal som zavolať cestnú pomoc, ale nemal som pokyny.
Nakoniec som sa rozhodol zavolať bratovi, ktorý má plný nos mojich problémov s autom a určite mi najskôr vynadá.
– O čo ide tentoraz? – Rafal už zjavne nemal silu ani na to, aby sa na mňa hneval.
Povedal som mu situáciu
– Vyložil si trojuholník? Dúfam, že áno. Uhas to a počkaj, prídem o dvadsať minút.
Samozrejme, na trojuholník som nemyslel.
– Urob niečo, lebo už nemám silu zaoberať sa tvojím haraburdím, – povedal Rafal, keď ma vytiahol z diery a odtiahol na vedľajšie parkovisko.
Bol som rozhodnutý – zošrotujem túto hrdzavú plechovku a kúpim si niečo lepšie, aj keby som sa mal zadĺžiť. Ľahko sa to povie, ťažko urobí… Ako nezávislá slobodná žena som nemala po ruke muža, ktorý by mi pomohol. Rafal odmietol spolupracovať. Samozrejme, našli by sa kolegovia, ktorých by som mohla zapojiť do hľadania, ale väčšina z nich je zaneprázdnená, prepracovaná a je nepravdepodobné, že by mali čas voziť ma po autosalónoch, aby som si pozrela vraky po celom meste.
Začal som s webovými stránkami. Po dvoch dňoch prehliadania som dospel k záveru, že to bola zlá cesta, pretože stále nerozumiem všetkým informáciám, ktoré sú tam uvedené. Dokážem rozpoznať značku, ročník a dokonca aj počet najazdených kilometrov a objem motora, ale stále neviem, či je požadovaná cena správna alebo príliš vysoká. Rozhodla som sa zavolať manželovi kamarátky. Ten mi poradí, už len kvôli Ize.
– Hubert, aké auto si mám kúpiť? – Po krátkom úvode som položil jednoduchú otázku.
– A koľko máš peňazí? – spýtal sa rozumne.
– Pýtaš sa, aký veľký úver si vezmem? No, povedzme pätnásť, osemnásťtisíc.
– A čo si chcete kúpiť za pätnásťtisíc? – Na internete som videl autá za päť alebo šesťtisíc!
– No áno, ale jedno už máte, tak načo vám je ďalší šmejd?
– Hubert… – začínal som strácať trpezlivosť – …buď chlap a povedz mi, čo je dôležité. Auto nie je to isté ako auto, to viem. Je lepšie investovať do značky alebo do veterána? Čo je lepšie, novší Fiat alebo starší Volkswagen?
– Určite staršie, ale robustnejšie! Nemecké vozidlá majú motory, ktoré sú nerozbitné. Chráň Boh, aby ste si kúpili niečo iné! – povedal a zavesil.
Mal som ďalší rozhovor s kolegom z práce. Nie je technický, ale predsa len je to sedliak.
– Za také peniaze je asi najlepšie kúpiť si malý Fiat. Úsporný, môžeš ho zaparkovať kdekoľvek. Ak sa pokazí, súčiastky sú lacné. A toto auto aj tak potrebujete len na jazdenie po meste.
No, áno. Oboje je správne
Nečakane mi zavolal bratranec, ktorý už šesť rokov žije v Spojených štátoch. Po krátkom rozhovore o rodinných záležitostiach som ho zasvätil do problému, ktorý ma momentálne trápi. Veď on sám má auto už dlho!
– Čo keby sme si niečo hľadali v Nemecku? Počul som, že odtiaľ sa k vám valí lavína áut. Majú slušné cesty, lepšie služby, dokonca aj staršie auto je v oveľa lepšom stave ako to z Poľska!
No, nie! Napadla mi ďalšia myšlienka… Pozrel som sa na hodinky a dospel som k záveru, že Iza a Hubert ešte nespia.
– Z Nemecka? Čo to máš v hlave. Budeš jazdiť, najazdíš tisíce kilometrov a oni ti to naúčtujú, – Hubert už bol netrpezlivý. – Keby ste si priviezli auto za desaťtisíce, možno by sa to oplatilo, ale jazdiť po Európe za mŕtvoly?
Išiel som spať a snívalo sa mi o stádach opustených vozidiel. Do každého som nasadal, aby som sa previezol, a v každom bol pokazený alarm. Kvílil ako čert. Po dlhej chvíli mi napadlo, že je to môj budík a je čas vstať. Piatok mi prešiel bleskovo, keď som sedel na internete a hľadal auto. Našiel som peknú toyotu. Zavolal som majiteľovi a dohodol si stretnutie na ďalší deň. Chlapík žil v Kielcach, čo mi do konca hovoru došlo a cítil som sa hlúpo, že som vycúval.
V sobotu ráno som po niekoľkých pokusoch auto naštartoval. Už som bol na rohoch mesta, keď som si uvedomil, čo robím. Ak táto Toyota dopadne dobre, budem domov voziť dve autá. To by sa nemuselo podariť ani takému hlupákovi, ako som ja. O hodinu neskôr som už sedel vo vlaku do Kielc. Podsúval som v sebe nádej, že necestujem zbytočne.
Sympatický pán okolo štyridsiatky
Z majiteľa vozidla sa vykľul statný štyridsiatnik v obnosenej teplákovej súprave, čo ma trochu znepokojilo. Avšak až keď som uvidel Toyotu, skutočne ma to šokovalo. Na webovej stránke bola fotografia slušného auta a obsiahly opis vozidla. Všetko vrátane ceny naznačovalo, že auto je v celkom dobrom stave. A to, čo som videl, bol hrdzavý a otlčený vrak.
– Mám pocit, že na internete bola fotka iného auta, – povedal som si pri pohľade na početné preliačiny.
– Ak sa vám nepáči, nekupujte ho. Si predsa odborník! – zavrčal.
V pondelok večer som si pred sebou rozložil časopisy o autách a študoval inzeráty. Podarilo sa mi dohodnúť si stretnutie na utorok s tromi majiteľmi. Vo Varšave!
Na druhý deň som však prišiel domov ešte viac rozzúrený. Dve z áut, ktoré som si pozrel, sa ukázali ako podobné šmejdy ako Toyota z Kielc, majiteľom tretieho nebol autor inzerátu, ale jeho brat, ktorý sa auta vôbec nechcel zbaviť.
Zvonček zazvonil práve vtedy, keď som sa usadil na pohovke so šálkou čaju v ruke. Na chodbe stál môj sused zo siedmeho poschodia, ktorému som sa pred pár dňami vo výťahu zveril so svojimi problémami.
– Máte stále záujem o kúpu vozidla? – spýtal sa priamo.
Prikývol som a pozval som ho dnu.
– Ospravedlňujem sa za meškanie, ale predtým ste tu neboli. Zajtra odchádzam na niekoľko dní služobne a táto záležitosť je naliehavá.
– Prosím, posaďte sa, dáte si čaj?
– Nie, ďakujem. Poviem vám, o čo ide. Mám tetu, už starú pani, ktorá nedávno dostala mŕtvicu. Nie je nebezpečná, ale už nie je taká fit ako pred chorobou.
– Moja teta sa preto rozhodla presťahovať do Štokholmu, aby žila so svojou dcérou. S odchodom však súvisí niekoľko rozhodnutí, jedným z nich je aj predaj auta. Je to osem rokov starý Peugeot. Môj strýko na ňom jazdil rok a pol, a keď zomrel, teta ho dala do garáže. Jazdil som s ním na údržbu a verte mi, že je v perfektnom stave. Mali by ste o toto auto záujem?
Už mi došiel dych.
– Ale za koľko! – Takmer som zakričal.
– Je to cena osemročného auta tejto značky, a možno aj menej, pretože je to viazaný obchod.
– Čo to znamená?
“Čo mám, do čerta, robiť pre úplne neznámu tetu?” “To je pre mňa ako pre mňa. – Pomyslel som si.
– Veď v balíku je aj mačka.
Hľadel som na svojho hosťa ako teľa na maľovanú bránu.
– Nechápem, – zastonala som. – Aká mačka?
– Čierna s bielymi ponožkami. Má dva roky a je to strašný maznáčik. Vlastne je to mačka, ale kastrovaná.
Na chvíľu zmĺkol a pozeral na mňa.
– Tá pani raz povedala, že má rada mačky a dokonca uvažuje o tom, že by si vzala nejaké nájdené. Keď mi zavolala teta s úlohou predať auto spolu s mačkou, spomenul som si na tú pani. Teta si mačku nemôže vziať, pretože jej vnuk je alergický na zvieracie chlpy. Ja sama by som si ju vzala, pretože ju mám veľmi rada, ale som neustále na cestách. Čo si myslíte?
O týždeň neskôr som už bola majiteľkou osemročného tmavomodrého Peugeota, ktorý vyzeral ako nový, a najmilšieho zvieratka na svete, Kokiho, ktorý sa u mňa veľmi rýchlo udomácnil. Možno preto, že sused, teraz už Jacek, k nám často chodí na návštevu. Mačka ho zbožňuje a jej city sa pomaly prenášajú aj na mňa….