“Náš dom jednoducho praskal vo švíkoch a chladnička neustále svietila prázdnotou. O praní a žehlení posteľnej bielizne ani nehovorím. Už som takmer nežila. Idylická staroba na vidieku sa zmenila na nočnú moru a namiesto vtákov som počúvala krik kričiacich detí.
Toto malo byť naše útočisko, chceli sme uniknúť ruchu mesta a užívať si priestor. Tak sme si postavili dom uprostred ničoho. Nikdy sme si však nestihli vychutnať ticho.
Marian, môj manžel a ja sme nikdy neorganizovali rodinné oslavy. Dokonca aj meniny alebo narodeninové želania sme prijímali telefonicky. Nebolo to preto, že by sme sa izolovali alebo naše vzťahy s príbuznými boli zlé.
Ani nás často nepozývali, veď sme im to nevedeli opätovať. Chýbala nám plocha, čo sme bolestne pociťovali na každom kroku. Obrazne aj doslova. Neustále sme boli natlačení medzi sebou, často sme do seba narážali.
Boli sme natlačení ako slede na 29 metroch štvorcových. My – teda ja, Marian a naše dve dcéry.
Izba, kuchyňa a kúpeľňa, to bolo celé kráľovstvo
Dcéry nikdy nepozvali ani svojich priateľov, lebo kde by sedeli. Na deň sme zložili pohovky k stene, aby si dievčatá mohli robiť domáce úlohy pri stole. Vždy boli problémy aj s ich domácimi úlohami.
Ola a Hania boli usilovné žiačky a nedovolili nám ani zapnúť televízor, pretože nemali rozdelenú pozornosť a nedokázali sa sústrediť. Takže sme s manželom trávili každé popoludnie v týždni v kuchyni a rozprávali sme sa medzi sebou šeptom, aby sme dcérkam nerušili učenie.
Začínali sme byť veľmi unavení, ale nemohli sme si dovoliť kúpiť väčší byt. Po autonehode sme boli s manželom dôchodcovia s vážnymi poraneniami chrbtice. Našťastie sme sa dokázali pohybovať sami a nejako sme to zvládli. O šetrení pár drobných však nemohlo byť ani reči.
S Mariánom sme vždy snívali, že keď sa deti osamostatnia, postavíme si dom niekde pri lese, alebo ešte lepšie pri jazere. Bol to, samozrejme, len nesplniteľný sen, ale bolo zábavné fantazírovať.
Ako sa ukázalo, niekedy sa fantázie stanú skutočnosťou, a dokonca sa dejú zázraky. Keď Mariánova teta v Kanade zomrela, zdedil spolu s bratom peknú sumu peňazí. Náš veľký sen sa konečne mohol stať skutočnosťou.
Nečakaný prílev peňazí sa šťastne zhodoval so svadbou našich detí. Tak sme dcéram zorganizovali honosnú svadbu a potom sme začali stavať krásny dom v nádhernej lokalite, medzi lesmi a jazerami. Takmer uprostred ničoho, keďže najbližšie mesto bolo vzdialené 19 kilometrov.
Keď sme najali stavebnú čatu, rodina si ťukala na čelo a myslela si, že sme sa zbláznili. Nikto nechápal, prečo nás to ťahá do takej odľahlej oblasti. Dokonca niektorí hovorili, že toto rozhodnutie budeme trpko ľutovať.
Keby sme vedeli, že sa toto proroctvo naplní…
Ale zatiaľ sme vedeli svoje. Nikoho sme nežiadali o pomoc, ani nikto z rodiny nám ju neponúkol. Naše vysnívané hniezdo sme si zariadili po svojom a boli sme naozaj šťastní. Toľko priestoru len pre nás, boli sme šťastní ako deti.
Čoskoro však naša počiatočná eufória trochu ochladla. Spomenula si na nás naša veľká rodina, ktorá sa ešte nedávno vysmievala nášmu nápadu postaviť si dom niekde na konci sveta.
Začali sa objavovať nečakane. Naša sestra s rodinou k nám prišla na celý mesiac, bratranci a ich priatelia na pár dní a napokon si na nás spomenuli aj naši priatelia, pretože správa sa rýchlo šírila.
Keď sa však na jeseň objavili huby, náš dom jednoducho praskal vo švíkoch a chladnička, hoci sa pravidelne plnila, stále zívala prázdnotou. O praní a žehlení posteľnej bielizne sa ani nezmieňujem. Už som takmer nežila.
Na zimné prázdniny ohlásili príchod moje dve sestry a ich päť detí. Takmer som sa rozplakala, ale akosi som nedokázala odmietnuť. Mala som toho dosť. Nie že by sme neboli pohostinní alebo nemali radi rodinu, to vôbec nie. Ale naše peňaženky boli strašne zoštíhlené a už takmer žiarili prázdnotou, pretože rodina prejedla leví podiel našich peňazí.
Po roku neustálych návštev mi chorý chrbát dával poriadne zabrať. S naším domom sa zaobchádzalo ako s bezplatným penziónom a rozvášnené deti ho takmer zdemolovali. Mnohé veci sa priam nútili na renováciu alebo aspoň osvieženie.
O tom sme s manželom na staré kolená nesnívali
Proroctvo tých, ktorí hovorili, že toto rozhodnutie budeme ľutovať, sa naplnilo. Takže tento rok, keď sa blížila dovolenková sezóna, sme si aj my urobili dovolenku a išli sme do kúpeľov. Samozrejme, na nevôľu niekoľkých ľudí.
– Celý rok odpočívaš v tejto divočine, dýchaš čerstvý vzduch, načo ti je dovolenka? – pýtali sa niektorí ľudia.
Akosi sa nám nezdalo správne vysvetľovať, že si chceme oddýchnuť od dotieravých hostí, ktorí majú problém po sebe upratať. Niekoľko ľudí nás nazvalo nehostinnými. Je nám ich ľúto, pretože my sa za nehostinných nepovažujeme. Čo teda môžeme urobiť, aby sa vlk najedol?
doma…
