Ľadový vzduch ju pálil do tváre, keď sa Anna ponáhľala po zasneženej ceste. Bolo mimoriadne chladné februárové popoludnie, dokonca aj na ich malú dedinu, stratenú niekde medzi Vologdou a zdravým rozumom, ako často vtipkoval jej manžel Ivan. Za nimi sa nachádzal statok, kde sa od rána do večera starali o kravy, ktoré akoby sa v tomto chlade zaklínali dojením pomalšie ako zvyčajne.
– An, počkaj chvíľu, – zavolal za ňou Ivan a snažil sa ju dobehnúť. – Prečo bežíš ako splašená? Určite je už doma zima.
– Myslela som, že ti je zima a ponáhľaš sa zohriať, – usmiala sa Ana a spomalila. – Marfa mi dnes celý deň rozprávala, ako sa jej vnuk naučil hovoriť “babka”. Trikrát ten istý príbeh!
Ivan sa rozosmial a upravil si štuple na uši:
– Keby ste boli na jej mieste, nechceli by ste sa predvádzať?
Ana mlčala, ale Ivan vedel, na čo myslí. Dvadsať rokov spolu a Boh im nikdy neposlal deti. Koľko lekárov, koľko mníšok, koľko modlitieb… A dom je stále prázdny ako kedysi, len kocúr Vaska vládne ako jediný dedič.
Keď sa Anna blížila k svojej chalúpke, zrazu sa zastavila:
– Váňa, počuješ ma?
– Váňa, počuješ ma? -Vypočula večerné ticho, ktoré prerušovalo len vŕzganie snehu pod nohami.
– Nie, muselo to znieť takto?
Ale po niekoľkých krokoch obaja zastali. Na kraji cesty, takmer úplne zasypaný snehom, ležal zväzok. A ten zväzok sa hýbal.
– Ježiš, – vydýchla Ana a rozbehla sa k nálezu. – Váňa! To je…
Ešte ani nedopovedala, už rukami odhŕňala sneh. Medzi zmrznutými handrami, modrastými od zimy, ležalo dieťa. Maličké ako bábätko, sotva javilo známky života. Malo nanajvýš rok.
– Ponáhľaj sa, Váňa – Anna už držala dieťa na hrudi a snažila sa ho zahriať. – Vyzleč si kabát!
Ivan si bez slova vyzliekol teplé oblečenie a uložil manželku s dieťaťom.
– Kto je to? – zamrmlal a obzeral sa okolo seba. – Možno sú tam stopy…
– Neskôr. – Ana ho prerušila. – Najskôr ho zahrejme. Bože, čo sú to za bastardi?
Takmer utekali domov. Vaska, ktorý ich stretol pred domom.
