Volám sa Alexander, mám 45 rokov. Vždy som si bol istý, že moja manželka Elena nevie nič o mojich aférach s inými ženami. Nedávno som však bol svedkom niečoho, čo úplne rozbilo môj svet.
Bolo to ako úder blesku. Videl som ju prechádzať sa po nábreží v Solúne s iným mužom. Držali sa za ruky a vyzerali, akoby im patril celý svet. Smiali sa, užívali si jeden druhého a nevšímali si ľudí okolo seba. Ako by mohla? Či sa nehanbila? Mohli nás vidieť známi alebo susedia? Čo by na to povedali? Čo keby si ju s ním náhodou všimli naše deti, Maria a Dmitrij? Pri pomyslení na to sa mi srdce zvieralo bolesťou.
Vždy som bol opatrný. Keď som sa chcel zabaviť, robil som to bez toho, aby o tom niekto vedel. Celé roky som mal iné ženy, ale tajil som to. Elena si bola istá mojou vernosťou. A ja som si myslel, že to je norma. Som predsa muž! Nemám právo sa raz za čas uvoľniť? Žijeme v dobe, keď ľudia už neskrývajú svoje túžby. Mnohí ľudia určite robia to isté, ale neodvážia sa to priznať.
Keď som však zistil, že ma Elena podvádza, niečo sa vo mne zlomilo. V mojej mysli sa prelínal hnev, horkosť, zmätok. Ako mohla? Po toľkých spoločných rokoch! Dával som jej darčeky, bral ju do reštaurácií, každé leto sme lietali na ostrovy! A toto… zničili sme všetko, čo sme mali. Žena by mala chrániť domov, byť verná, nie zradiť manžela pre iného muža.
V ten deň som išiel do kaviarne, aby som si trochu oddýchol. Objednali sme si čerešňový koláč – čašníčka povedala, že je práve upečený. Zrazu som ju cez okno uvidel. Elena sedela na verande s nejakým mužom. Držali sa za ruky, oči im žiarili šťastím. Zamrzol som. Chcela som k nej ísť, kričať, obviniť ju, ale nohy som mala ako prilepené k podlahe.
Okolo bolo veľa ľudí a ja som nechcela robiť scény. Rozhodla som sa, že sa s ňou porozprávam neskôr. Nakoniec som zostala sama na balkóne, pozerala som na more a premýšľala, či môžem urobiť niečo, aby som napravila to, čo sa pokazilo.
