Za posledný rok sa môj vzťah s pätnásťročným synom zhoršil do bodu, z ktorého už niet návratu. Čo s ním môžem robiť? Tínedžer… chce všetko vyskúšať, o všetkom sa dozvedieť. Po niekoľkých incidentoch s nepochopiteľnými spoločnosťami a webovými stránkami na internete stratil všetku dôveru v seba samého. Môj syn sa venoval zmiešaným bojovým umeniam. Bol som s tým spokojný, pretože aspoň presmeroval svoju energiu správnym smerom a so začiatkom oddielu sa naučil disciplíne.
Jeho hodiny sa začínali o šiestej ráno, skončil o ôsmej a domov sa vrátil metrom. Nedávno syna čakala súťaž, takže začal trénovať s dvoma skupinami a pripravoval sa na 200 %. Takže teraz prichádzal domov o desiatej. A nie, nemal som obavy, pretože bez ohľadu na to, aký bol flákač, bol zodpovedný chlapec, nikdy nemeškal a súťaž ho ešte viac motivovala, aby dodržiaval prísny harmonogram. Jedného dňa môj syn vtrhol do domu. Toto slovo je vhodnejšie ako kedykoľvek predtým. Vtrhol dnu. Bundu mal roztrhnutú a jeden popruh jeho batohu visel na vlásku.
Nebolo to prvýkrát, čo sa takto vrátil domov. Už dvakrát sa dostal do bitky. Dúfala som, že sa zmenil, že dospel, ale bohužiaľ. Chcel som naňho zakričať, ale on začal: “Mami, počúvaj ma,” dych mal prerývaný, “bolo tam jedno dievča samo… a bol tam jeden chlap… udrel som ho ako buchnát… pomohol som mu vyzliecť bundu, priniesol som mu vodu. Nadýchol sa a začal rozprávať. Keď môj syn vystupoval z metra, počul, ako dievča kričí, či skôr píska.
Syn sa rozbehol k tomu čudnému zvuku. Piskot vychádzal z vchodu opusteného domu. Syn sa v tej chvíli musel cítiť ako filmová postava. Potom sa začal skutočný rozruch. Priateľ videl, ako nejaký muž ťahá dievča za bundu a ona sa snaží vyslobodiť, ale nedokáže to. Môj syn muža kopol a udrel ho. Chvalabohu, bol opitý a slabý. Môj syn ho rýchlo položil na zem a dievča využilo príležitosť a utieklo. Syn nevedel, čo sa stalo s jeho protivníkom. Snažil sa dievča nájsť, aby zistil, či je v poriadku, ale nebolo po nej ani stopy.
Úprimne povedané, najprv som tomu neveril, ale ani som na syna nekričal. Bol urazený, že som nepochválil jeho hrdinský čin – pomyslel som si, že “tak dobre klame, že si verí”. O dva dni neskôr nám na dvere zaklopalo dvadsaťročné dievča. Bola so svojou matkou. Prišli sa mi poďakovať za takého odvážneho a láskavého manžela. Najprv som nechápala, ale hovorili o mojom synovi.
Naši hostia mu ponúkli slušnú sumu peňazí ako poďakovanie, pretože môj syn riskoval svoj život a zdravie, aby zachránil cudziu osobu. Peniaze odmietol a šibalsky sa na mňa pozrel. Keď sme zostali sami, ospravedlnila som sa mu. Veľmi som sa hanbil. Teraz sa na svojho syna pozerám úplne inými očami. Ukázalo sa, že pod jednou strechou so mnou žije skutočný hrdina, ktorého som obvinil z klamstva. Potom som sa k synovi začal správať inak. Vo všetkom sa ho pýtam na názor, pretože ho už považujem za skutočného dospelého muža.
