– “Mish, kto je to dievča?” spýtala sa Tanya prekvapene, keď si prezerala svadobné fotografie, ktoré jej fotograf práve poslal poštou. Na fotografii, kde mali byť novomanželia len so svojimi matkami, stálo vedľa Michaila, kúsok za ním, krásne dievča, ktoré odstrkovalo svokru a objímalo manželove plecia.
Vyzerala byť o dva či tri roky staršia ako Táňa. Michail k nej pristúpil, pozrel na ňu a zamračil sa: “Zabudnite na ňu! A nech ti ani nenapadne ukazovať túto fotku svojej matke!” odsekol mu muž. “Čo myslíš tým ‘zabudnúť’? Čo myslíš tým ‘neukazuj jej to’?”
doma pristúpila k Maríne Petrovne s notebookom. “Mama, poznáš túto ženu?” spýtala sa. Svokra si nasadila okuliare, pozorne sa pozrela a zrazu zbledla a chytila sa za srdce. Táňa sa ponáhľala po vodu. Keď sa napila vody a upokojila sa, Marina Petrovna ledva dokázala povedať: “To je Michailova matka.”
“A kto ste vy preňho?” “Bolo to dávno, dcéra. Amália, naša suseda. Zobrala syna na prechádzku, nevenovala sa mu, my s manželom sme sa o chlapca starali len vtedy, keď bola jeho matka vonku a na cestách. Kŕmili sme ho, prali sme mu oblečenie a niekedy sme mu kupovali nové šaty.
Keď mala Myška štyri roky, zomrela a my sme si ju vzali k sebe. Dostali sme nové uši. “Takže sa ukázalo, že Myšku prišiel pozdraviť jej duch? “Vidím, že si šťastná, však?” spýtala sa svokra. “Samozrejme, že som. A bohvie, čo som si predstavovala! “Radšej by som mala ducha,” usmiala sa Táňa.
“Prečo si mi nepovedala skôr, že Miška je pestúnka? “Bála som sa, že ma nebudeš rešpektovať,” odpovedala Marina Petrovna rozpačito. Ale teraz si ťa vážim a mám ťa rada ešte viac. Si skutočná mama. A ten duch… Nech sa túla.
