Dedičstvo na mňa padlo ako sneh na hlavu. Zomrela mi vzdialená príbuzná a zanechala mi svoj dom v dedine s pozemkom. Anna Petrivna bola sesternica mojej starej mamy, nikdy sa nevydala a nemala deti.
Bol som jej najbližší príbuzný. Po pohrebe sme sa s manželom vybrali do tejto dediny, aby sme na vlastné oči videli dedičstvo. Dom bol dobrý, hoci zúfalo potreboval opravu, a pôda bola tiež úrodná a zúrodnená.
S manželom sme tam potom sedeli v zmätku a zamyslení a rozmýšľali, čo s tým všetkým dobrom urobiť. Už máme daču a tá je oveľa výhodnejšia ako nový pozemok.
Dedina Anny Petrivnej je príliš ďaleko, cesta tam trvá osem hodín jedným smerom. Mohli by sme ju predať, ale dostali by sme za ňu almužnu. Je škoda predávať taký dom a pozemok za takú malú sumu. Rozmýšľali sme o tom, ale na nič sme neprišli.
O dva mesiace neskôr som na internete narazila na príbeh o matke s mnohými deťmi, ktorú manžel vyhodil z domu. Teraz žena žije v stiesnenom dome svojich rodičov a nedokáže s nimi vychádzať.
Išlo o dedinu, ktorá susedila s tou, kde sme mali dom. Poradila som sa s manželom a rozhodli sme sa urobiť dobrý skutok a darovať dom Anny Petrovny tejto rodine.
