Andrej sa rozhliadol po miestnosti, ktorá bola tichá a prázdna. Vošiel do spálne a potom do kuchyne, ktoré boli dokonale čisté po tom, ako ich pred pár dňami upratala jeho dcéra. Toto miesto mu však pripadalo depresívne. Byt už nevonel životom a ani žiarivé kvety na parapete už nepotešili jeho oči. Andrej zrazu pocítil, ako mu v duši narastá vzrušenie. Schmatol svoju cestovnú tašku a začal do nej hádzať všetko, čo mu prišlo pod ruku. Nepremýšľal o tom, čo robí. Andrej chcel len čo najskôr odísť, zabudnúť na všetko, čo ho kedysi robilo šťastným, ale teraz mu spôsobovalo utrpenie.
O hodinu neskôr už Andrej sedel vo vlaku, pripravený opustiť prázdnotu, ktorá sa k nemu za posledný mesiac vkradla. Ešte pred mesiacom bol jeho život skvelý. Mal dobrú, prestížnu prácu, milovanú ženu a dcéru. Ale to všetko zničil jediný telefonát. Andrej bol v práci, keď mu zavolala manželka. Svetlana vedela, že v tom čase viedol naliehavé rokovania, a bolo úplne nepodobné, aby mu volala kvôli banálnej záležitosti. Andrej sa ospravedlnil kolegom a prijal hovor, ale nečakal, čo počuje ďalej.
Neznáma žena mu povedala, že Svitlanu odviezla sanitka, pretože ju pri prechádzaní cez cestu zrazilo auto. Andrijovi povedali, aby okamžite prišiel do nemocnice, a on sa tam ponáhľal. Ich dcéra Marina už bola v nemocnici a snažila sa otca podporiť, ako sa len dalo, ale pre vlastnú úzkosť sa ledva držala na nohách. Tieto dve hodiny sa im zdali ako večnosť, ale stále dúfali v zázrak. Keď muž v bielom plášti vyšiel z operačnej sály, Andrii a Maryna mu to videli v tvári.
Po smútočnom obrade, rozlúčke, nekonečných kondolenciách a prázdnote zostal Andrij sám. Vzal si dovolenku na vlastné náklady, pretože v tom čase nemohol pracovať. Netúžil po ničom inom, len čo najdlhšie spať, pretože len vo svojich snoch mohol opäť vidieť svoju Svitľanu živú a zdravú. V ten deň si uvedomil, že už nemôže zostať vo svojom byte a potrebuje zmeniť prostredie, preto nasadol na vlak a odišiel na vidiek, kde čakal, kým ho príroda vylieči. Ani tam to však nebolo ľahšie.
Všetko mu pripomínalo Svitlanu, od zástery, cez obľúbený hrnček, deku, až po “dedinského kamaráta” – veľkú sivú mačku, ktorá ich chodila navštevovať vždy, keď tam boli na dovolenke. Jedného večera, keď sedel na verande, Andrij uvidel mačku. Celý deň pracoval a snažil sa nájsť si niečo, čím by sa zamestnal, ale bez Svitlany to nešlo. Mačka sa objavila akoby z ničoho nič, sadla si pred Andrija a uprene sa naňho pozrela. Čakáš na ňu?
Ona sa nevráti. To je ono! Naše šťastie sa skončilo. Je koniec, – povedal Andrij mačke. Mačka sa naňho pozrela bez toho, aby odvrátila zrak, a potom zrazu prišla k nemu a skočila mu do kolien. Andrij na chvíľu zastal, ale automaticky začal hladiť mačku po hebkej srsti. Mačka spokojne zamrmlala a Andrij sa usmial a uvedomil si, že Svitlana je niekde nablízku…
