– “Hej, Nataša!” zakričala v ten deň cez plot jej suseda Maryna, “Kam sa nedávno podel môj Vasiľ? “Keby som ti chcela vziať Vasyľa, tak by som ti ho zobrala,” pokojne zažartovala Natália, “a starého už nepotrebujem, mám svojho. Susedia sa takto medzi sebou rozprávali celé roky. Natália a Vasyľ spolu chodili, keď boli mladí, ale oženili sa s inými ľuďmi. Vasyľ sa oženil so Zosiinou susedou Marynou a Natália sa vydala za Vasyľovho priateľa Maksyma.
Už viac ako 40 rokov žijú ich rodiny spolu, duša pri duši. Deti chodili spolu do školy. Všetci sa oženili a zostali spolu aj v starobe. Teraz sa ich vnúčatá hrajú spolu, keď prídu k starým rodičom na prázdniny. Neraz si starí ľudia pri práci vo svojej malej záhradke oddýchnu na okraji hranice a spomínajú na svoju ťažkú mladosť. V jeden taký letný deň Maryna zrazu povedala: “Vieš, Natalka, vtipy sú vtipy, ale ak zomriem skôr ako Vasiľ, prosím ťa, postaraj sa o neho. Lebo ak pred neho nebude mať kto položiť misku na stôl, sám si ju nevezme…
“Nikto nevie, komu je súdené vziať si koho,” povedala Natália filozoficky, “ale budeme držať spolu, pomáhať si, nech sa deje čokoľvek, nech sa naše životy vyvinú akokoľvek, kto vie, čo sa stane…” Na jeseň si Maryna konečne ľahla do postele. Mala pocit, že toto bude jej posledná zima. A tak sa aj stalo. Vasiľ pochoval svoje staré šaty a začal počítať dni v týždni. Žil od soboty do soboty, pretože cez víkendy ho chodili navštevovať niektoré z detí alebo vnúčat a vtedy bolo v chalupe trochu veselšie, deti sa smiali a behali po dvore. Varili by pre starého otca a robili by domáce práce. Na dva dni by bolo v chalupe veselo, a potom, keď sa deti vrátili domov, by sa opäť zmenila na púšť.
Ani sa mi tam nechcelo ísť, z každého kúta sa šírila len kačacia vôňa. Natália, ako sľúbila susedke, sa o Vasyľa dobre starala. “Nehnevaj sa, Natália,” hovorieval, “sme dvaja a on je sám, je ho škoda. Budem zasa s tebou. Ale jedného dňa prišiel Maksym k Vasylovi domov, smutný a zamyslený. “Asi budem musieť ísť do vašej Maríny,” povedal. V tú noc sa mi o nej snívalo a ona povedala: “Čoskoro ťa vezmem k sebe, lebo chudera Natália ťažko zvláda dvoch chlapcov, nech zvláda jedného.”
Povedal som jej: “Tak si vezmi svojho Vasyľa k sebe. “Nie,” povedala, “on nie je môj, je Natálie. A ja som sa zobudil. Vraj si ma, Vasyľ, čoskoro vezme k sebe… Muži sa rozprávali medzi sebou, mysleli si, že na rozhovor čoskoro zabudnú, a Natálii vtedy nič nepovedali. Ale o dva mesiace neskôr Maryna naozaj vzala Maksyma k sebe. Jej manžel sa zrazu nevytratil. A Natália sa stala osamelou ako ten prst. Vtedy jej Vasyl Maksymov povedal o sne, ktorý sa mu v tú noc prisnil. A ona si spomenula, ako Marynu požiadala, aby sa o Vasyla postarala, keď odíde.
A v čase, keď bol Vasylovi a Nataši jeden rok, sa naozaj dali dokopy. Deti na tom trvali, pretože chceli pre svojich rodičov len dobro. Hovorili, že je strašné žiť sám so starými, chorými ľuďmi, ale pre deti to bude dobré. “Otec má zlomené srdce, v noci môže byť skoro a nemá ho kto okúpať,” presviedčal tetu Vasyľov syn Oleh. “A krvný tlak ti skáče, stále je pokojnejší, keď máš niekoho nablízku. “A čo povieme tvojej mame a môjmu otcovi, keď ich tam stretneme?” teta sa pozrela na oblohu. “Možno práve teraz sedia spolu na kraji neba a smejú sa nám, keď nás vidia? – “Do toho stretnutia uplynie veľa času, niečo si vymyslíte neskôr,” úprimne žmurkol Oleh a dodal, predstierajúc vážnosť: “Ale som si istý, že všetko zariadili tak, aby ste boli šťastní…
