Žijem v Českej republike. Do práce dochádzam po výborných cestách skvelým autobusom s mäkkými sedadlami, ktorý vždy príde načas, takže si môžem naplánovať svoj program. Žijem v krajine, kde 60 % obyvateľov nechodí do kostola a považuje sa za ateistov, ale zároveň má Česká republika vyspelý automobilový priemysel a niekoľko svetoznámych značiek.
V práci nemusím písať správy a vypĺňať sebahodnotiace hárky, nemusím sa podrobovať hodnoteniu a súťažiť s kolegami o povýšenie. Prvýkrát mám vlastnú triedu a úžasných študentov, ktorých mám rád. Ulice v mojom meste sa volajú Lipová, Školská, Kurortná a hlavné námestie. Večer môžem odísť z práce a nemusím sa báť premávky. Baví ma objavovať hudbu českých skladateľov, tých, ktorých som už poznala, aj tých, ktorých som nikdy predtým nepočula.
Môžem chodiť na semináre, workshopy a doškoľovacie kurzy, koľkokrát chcem, pretože to všetko mi platí moja práca. Naše pedagogické rady sú zábavné a plné vtipov. Môžem ísť po ulici a cudzí človek mi povie “dobrý deň”. Dostávam plat, ktorý by som na Ukrajine nikdy nedostala, a moje vzdelanie si vážia. Mám možnosť cestovať, ktorú by som na Ukrajine nikdy nemala. Moje dieťa konečne rado chodí do školy.
Bývam v dome s čistým vchodom, teplými stenami, regulovateľným kúrením v každej izbe a krásnym výhľadom z okna. Dažďová voda tu odteká priamo pod zem a plynové potrubie je zakopané v stenách. Žijem v krajine, kde sa odpad triedi a koše sú čisté a nezabíjajú odpad. Nemusím každý mesiac odčítavať stavy meračov ani púšťať pracovníkov komunálnych služieb do svojho bytu. Všetky prepočty robí dodávateľská spoločnosť a rozdiel nám prevádza. Viem, že ak sa niečo stane, pohotovostná služba príde do niekoľkých minút a pomôže mi.
Na Ukrajine som trpela depresiami kvôli nízkym platom, neustálemu pocitu, že mi niečo dlhujú, nemožnosti kúpiť si krásne veci, nemožnosti ísť tam, kam som chcela, rozbitému asfaltu na dvore a zlým cestám, upchatým a starým mikrobusom, neustálej hrubosti okolo mňa, – zelené plesnivé steny môjho domu s vodou stekajúcou z hrdzavej dažďovej kanalizácie, nutnosť občas chodiť na rôzne úrady, zlé známky môjho syna v škole a jeho kategorická nechuť chodiť do školy, nemožnosť obhájiť pravdu na súde, pocit neistoty.
Hovoria nám, že nezáleží na tom, kde žijete, pretože sa prenesiete do akejkoľvek krajiny. Tak prečo som sa tu konečne cítil ako človek? A je mi veľmi ľúto, že ľudia žijúci v mojej rodnej krajine musia každý deň bojovať s rôznymi okolnosťami. A riešia problémy, ktoré ich nevedú k šťastiu, namiesto toho, aby si okolo seba usporiadali život.
