Mladý muž sedel v parku pri lavičke. Bolo tu veľa ľudí, takže dostal aspoň nejaké peniaze. Po odchode zo sirotinca si nemohol nájsť prácu, a tak sa potuloval po uliciach. Takto si nepredstavoval svoj dospelý samostatný život. Peniaze, ktoré nazbieral, mu stačili na prežitie a viac ani nečakal. Vo vrecku mal len pár mincí a naďalej tam sedel v nádeji, že nazbiera viac. Parkom prechádzal úctyhodný starý muž, veľmi dobre a štýlovo oblečený. Sadol si na lavičku priamo pred mladíka. Pozrel sa naňho a spýtal sa: “Prečo tu sedíte?
Mladík sa obzrel okolo seba a myslel si, že ho nikto neoslovil. Jednoducho nebol zvyknutý na to, aby sa s ním ľudia rozprávali. Zvyčajne okolo neho prešli a venovali mu odmietavý a neľúbivý pohľad. “Neviem,” odpovedal. “Aký je váš cieľ a zmysel života?” spýtal sa starší muž. “Neviem,” odpovedal opäť mladý muž. “Loď, ktorá nevie, kam pláva, sa bude plaviť na vlnách, kým nenarazí na skaly. Ak nemáš zmysel života, budeš blúdiť zo strany na stranu, až sa nakoniec zabiješ. Každý by mal mať v živote zmysel a cieľ,” povedal muž a odmlčal sa.
Mladík sa naňho naďalej mlčky díval. Muž zrazu zbledol a šmátral po niečom vo vrecku. “Čo sa deje? Vstal si skoro?” spýtal sa mladík. “Vodu,” zasipel muž ticho. Mladík ho nepočul a pristúpil k mužovi. – Čo?” spýtal sa znova. – Vodu,” povedal muž a vytiahol z vrecka tabletku. Mladík sa rozbehol k najbližšiemu kiosku. Vybral z vrecka všetky mince, ktoré nazbieral, a podal ich predavačovi: – Fľašu vody, prosím. Dievča sa naňho neveriacky pozrelo a podalo mu fľašu vody. Mladík ju rýchlo schmatol a rozbehol sa k mužovi na lavičke.
– Tu máš. Videl, ako muž lapá po dychu a znova a znova omdlieva. “Zavolajte niekto záchranku,” zakričal mladík, ale nikto v okolí ho nepočul. Preto bežal späť do stánku a požiadal predavača, aby zavolal staršiemu mužovi sanitku. Po tom, čo počkal na sanitku a uistil sa, že muža naložili do auta, mladý muž odišiel. Prešli tri mesiace. Prišla zima a to je pre bezdomovcov najťažšie obdobie. Mladý muž chodil po uliciach a snažil sa zahriať, ale sily mu začali ubúdať. Sotva sa dostal k lavičke pri veľkej administratívnej budove a ľahol si na ňu.
Keď strážnik uvidel žobráka ležať na lavičke, vyšiel von a začal ho budiť, ale mladík nereagoval, spal. Potom vyšiel majiteľ úradu a keď uvidel toho istého mladíka, povedal strážnikovi: “Posaďte ho do môjho auta. Ochrankár bol trochu zaskočený, ale nenamietal. Naložil mladíka do auta a to odišlo. Arkadij Ivanovič prišiel k domu a požiadal vodiča, aby mladíka odviezol do izby pre hostí. Dal pokyny služobníctvu o mladíkovi a odišiel. Mladý muž ešte nikdy tak tvrdo nespal. Otvoril oči a s prekvapením uvidel teplú, mäkkú posteľ, veľkú, priestrannú izbu.
– Zobudil si sa?” ozval sa zrazu dievčenský hlas. – Kde to som?” mladý muž ničomu nerozumel. – Si v dome Arkadija Ivanoviča. Tvoje nové a čisté šaty sú tu, – povedala chyžná, – a je tu aj kúpeľňa a záchod. Zatiaľ sa umyte a prezlečte. O hodinu k vám príde kaderník. Mladík ničomu nerozumel, ale poslúchol. “Prečo ste ho sem priviedli?” žena bola rozhorčená. “Zachránil mi život,” povedal Arkadij Ivanovič, “kúpil mi fľašu vody za posledný groš, kým ostatní ľudia len prechádzali okolo. “Prečo ste ho museli ťahať k nám?” pokračovala jeho žena.
“No, vitaj, môj spasiteľ,” povedal muž a oslovil mladíka. “Vitaj,” povedal mladík nesmelo, lebo v ňom spoznal staršieho muža z parku. “Ako sa voláš?” opýtal sa Nikolaj. “A ja sa volám Arkadij Ivanovič a toto je moja žena Lýdia Semenovna,” povedal muž. -A ja som Vika,” povedala mladá dievčina, ktorá vstúpila do miestnosti. Mladík nevedel, čo má v tejto situácii robiť, a tak len mlčal. Nebol zvyknutý na takúto pozornosť. Všetci sa spoločne vybrali na raňajky. Po raňajkách sedeli vo veľkej, útulnej obývačke. V miestnosti bol krb a bolo tam tak teplo a útulne.
Príjemne sa rozprávali a Kolja vyrozprával Vike celý príbeh o tom, ako sa zoznámil s Arkadijom Ivanovičom, ako žil na ulici a ako sa k nemu ľudia správali. Arkadij Ivanovič po vypočutí Nikolajovho príbehu vstal a odišiel so svojou ženou. Rozrušil som ich? “Nemal som im to hovoriť?” povedal smutne mladý muž. To len tvoj príbeh ich prinútil spomenúť si na bolesť z ich straty, – odpovedala Vika a dodala: – Moji rodičia zahynuli pri autonehode. Vracali sme sa domov neskoro v noci. Mala som vtedy desať rokov. Otec stratil kontrolu nad autom a to narazilo do stromu. Rodičia zomreli na mieste, ale mne sa podarilo prežiť.
Vychovali ma starí rodičia. Ďakujem vám za záchranu môjho starého otca. Neviem, ako by som prežil, keby tam nebol. Nikolaj žil v ich dome niekoľko týždňov a mnohí priatelia Arkadija Ivanoviča to nechápali, niektorí ho dokonca podvádzali. Medzi Kolou a Vikou bola jasná sympatia, ktorá prerástla do niečoho viac. Arkadij Ivanovič zamestnal Nikolaja vo svojej firme, kde dosahoval skvelé výsledky. Po čase sa mladí ľudia vzali a mali syna, ktorému dali meno Arkadij.
Postupne Arkadij Ivanovič odovzdal vedenie firmy Vike a Koljovi. Po dvadsiatich rokoch k parku priviezlo drahé auto a vystúpili z neho dvaja ľudia. “Arkadij, aký je tvoj cieľ a zmysel života?” spýtal sa Mykola svojho syna. “Neviem, otec.” “Loď, ktorá nevie, kam ide, sa bude plaviť na vlnách, kým nenarazí na skaly. Ak nemáš zmysel života, budeš naďalej blúdiť zo strany na stranu, až sa nakoniec zabiješ. Každý by mal mať v živote zmysel a cieľ,” povedal Mykola.
