Petro prišiel do nemocnice navštíviť svoju manželku pred jej prepustením. Jeho manželka sedela na posteli a dojčila svoje dieťa. -“Táňa, nech sa pozriem na svoju dcéru! Petro sa naklonil k dieťaťu, ale jeho žena mávla rukou opačným smerom.
– “Tam je! Leží tam a stláča si pery, presne ako tvoja mama, nie nadarmo, veď je to tak. Petro prekvapene zastal a pomaly sa otočil smerom, ktorým ukazovala jeho žena. Jeho dcéra tam skutočne ležala. – “Áno, nerozumel som. Tak kto je to? Prečo kŕmiš cudzie dieťa? Petrovi sa to nepáčilo.
Prečo ich vlastná dcéra ležala bokom, kým cudzie dieťa ležalo v náručí jeho ženy a cítilo sa ako doma? -No, kŕmia ho všetky ženy, ktoré majú veľa mlieka. Je to taký strašný príbeh, že sa tomu nedá uveriť. Manželkin pohľad klesol a na okrajoch jej modrých očí sa zablysli slzy. – “Bola to študentka, ktorá ho tajne porodila a hodila do odpadkového koša.
Narodil sa v tú istú noc ako naša dcéra. Prežil sám, nahý. Pamätáš si, aká bola v tú noc zima? Petro sa zachvel pri predstave, ktorá mu prišla na um. – “A čo s ním bude teraz?” – “Dúfam, že si ho niekto adoptuje. Petro sa na chlapca pozrel inými očami. -Petr, vezmeme si ho k sebe, však?
Narodil sa v tú istú noc ako naša dcéra! Je to osud. -Tan, nezačínaj. Načo nám je cudzie dieťa? Sami si porodíme syna. Táňa sa rozplakala. Petro bol z tejto prudkej reakcie ešte viac zmätený. – “Lekár povedal, že už nemôžem rodiť.
Ale ty si tak veľmi chcela syna! A ja chcem tiež syna. Petro, nechápeš, že je to dar od Boha. Toto dieťa nám bolo poslané! Vo chvíli, keď chcel Peter niečo namietať, dieťa sa odlepilo od hrude a pozrelo sa mužovi priamo do očí. Pozrelo sa veľmi prenikavo, akoby do jeho duše. Petro zastal a nič nepovedal. Dieťa si osvojili.
