Vydala som sa za muža, ktorého som nemilovala a stále ho nemilujem. Mám dve deti. Môj manžel je milý, miluje ma, ale ja k nemu necítim ani lásku, ani vášeň. Keď som bola mladšia, úprimne som milovala jedného muža. Bola som v poslednom ročníku štúdia. Chystali sme sa vziať, ale jedného dňa zmizol, neodpovedal na moje telefonáty a jeho priatelia nevedeli, kde sa nachádza.
Jednoducho zmizol, akoby sa prepadol do zeme. Po jeho zmiznutí som sa dlho nemohla spamätať. Niekoľko týždňov som strávila v nemocnici. Časom som sa s touto bolesťou naučila žiť. Raz prišiel môjho otca navštíviť priateľ so svojím synom. Zoznámili sme sa s ním a začali sme sa stretávať. O šesť mesiacov neskôr sme sa vzali.
O rok neskôr sa nám narodilo prvé dieťa. Deti už vyrástli a môj manžel sa stal riaditeľom jednej organizácie. Ale na svoju lásku som nezabudla, celé tie roky som ho hľadala, nikdy som ho nestretla. Myslela som si, že už nežije. Pred šiestimi mesiacmi môj otec zomrel. Začala som často navštevovať svoju matku.
Nechcela som ju nechať samu. Po otcovej smrti sa matka presťahovala na daču. Volám jej každý deň a často ju navštevujem. Pred týždňom, keď som ju navštívil, ma požiadala: “Dcéra, si šťastná so svojím manželom, máš ho rada?” Nikdy predtým mi takéto otázky nepoložila.
Moja matka vedela, že svojho manžela nemilujem, že naše manželstvo je len “rodinno-ekonomický zväzok”. Takto naše manželstvo nazýval môj otec. V dôsledku toho mi mama povedala, že otec zaplatil môjmu priateľovi, aby ma nechal na pokoji. Nemohla som uveriť vlastným ušiam: zapredal sa.
Jeho láska k peniazom bola silnejšia ako láska ku mne. Takýmto ľuďom sa hovorí “zapredanci”! Po týchto slovách mama vytiahla z vrecka obálku a podala mi ju: “Moja milovaná dcéra. Keď budeš čítať tento list, už nebudem nažive. Pred mnohými rokmi som ti ublížila. Odpusť mi, ak môžeš. Nemala som inú možnosť. Bozkávam ťa a objímam. Pamätaj si, že som ťa vždy miloval viac ako sám život.” Nemohol som uveriť tomu, čo sa deje.
