Jedného dňa som sa vracal z práce dosť neskoro a môj šéf ma požiadal, aby som zostal dlhšie a dokončil nejakú prácu. Vonku už bolo dosť chladno. V tom roku bola studená zima a ja som bol zabalený v bunde, ale aj tak mi bola zima. Zrazu ku mne pristúpil neznámy muž, nemal na sebe žiadne vrchné oblečenie.
Povedal, že cestuje vlakom, ale niekto mu ukradol všetky veci a doklady, a kým on bežal za zlodejom, vlak odišiel. Muž vyzeral celkom slušne, nevyzeral ako podvodník, ale aj tak som sa naňho pozeral podozrievavo.
Požiadal ma o telefón, aby mohol zavolať svojej dcére. Dal som mu svoj mobil. Ukázalo sa, že je na ceste na svadbu svojej dcéry. Z jeho rozhovoru vyplynulo, že dievča je veľmi rozrušené, že jej otec nebude na svadbe. Nedalo sa však nič robiť, pretože ďalší vlak mal odísť až zajtra ráno a on by to nestihol.
Muž mi srdečne poďakoval, ale celkovo sa tváril akosi zachmúrene. Chcel som ho nejako rozveseliť, a tak som ho pozval k sebe domov, aby si vypil čaj a zohrial sa. S radosťou súhlasil. Rozprávali sme sa celý večer. Bližšie k polnoci prišla domov z práce moja mama. Bola prekvapená, keď v našom dome uvidela cudzieho muža.
Matku veľmi trápilo, že som sa v tridsiatich piatich rokoch ešte nevydala, hoci som už mala dieťa. Stále som bol v práci a nemal som čas na osobný život, hoci som po ňom túžil. Z Oleksandrových príbehov som sa dozvedel, že je na mizine.
Ráno odišiel a mne bolo smutno, že som ho nechala odísť. Ale čo som mohol urobiť? Dni opäť plynuli v nudnom slede monotónnych udalostí. A potom som prekvapivo našiel Oleksandra v práci s kyticou kvetov, široko sa usmieval. Boli sme manželia už desať rokov.
