Môj syn je už dlho ženatý. Spolu s manželkou a dcérou bývajú v stiesnenom jednoizbovom byte v internáte. Pred siedmimi rokmi však môj syn kúpil pozemok a začal na ňom stavať vlastný dom.
Rok bol zarastený burinou. O rok neskôr ho vykopali, postavili plot, vyliali základy a potom opäť pustol. Za všetky tie roky bolo dokončené sotva prvé poschodie. Nechceli malý domček, do ktorého by sa hneď nasťahovali, chceli sídlo, a tak predali svoj dvojizbový byt na prvom poschodí, vymenili ho za internátnu izbu a žijú tam spolu s vnučkou v stiesnených podmienkach.
Keď ma príde navštíviť môj syn s rodinou, všetky rozhovory sa točia okolo výstavby: čo vidia v budúcnosti, ako bude zavedená voda a plyn, z čoho bude strecha a ako by mal byť dom izolovaný. Moje problémy nikoho nezaujímajú: ak hovorím o svojom zdraví, téma sa rýchlo zmení.
Vždy som pochopil, o čo sa môj syn a nevesta snažia: chcú ma presvedčiť, aby som predal svoj dvojizbový byt a dokončil dom. Hovoria, že potom budeme žiť všetci spolu. Niekedy, v ďalšom živote, pretože nikdy nebudú mať dosť peňazí na to, aby postavili to, čo naozaj chcú.
Vyslovil som ich myšlienky nahlas a povedal som: “No, chceš, aby som sa venoval predaju?”. Kývli kladne a začali hovoriť o tom, aké by bolo pre nás všetkých pekné bývať v novom dome.
Pozerám sa na svoju nevestu a myslím si, že ma nenávidí, že mi nikdy nepovie pravdu, a teraz sa stala takou milou. Ale na druhej strane mi je ľúto môjho syna, on tú stavbu nikdy nedokončí. Budú žiť v tej jednej izbe až do dôchodku.
Začal som o tom premýšľať. Ale kde by som mal bývať? Nie je to tak, že sa s nimi budem deliť o jednu izbu alebo že budem bývať v nedokončenom dome.
Hneď prišla moja snacha: “Premýšľali sme o tom a rozhodli sme sa, že na dači budeš šťastná!” Bol to jej nápad. Mimochodom, máme daču, ktorú ani nemôžeme predať: zdedili sme ju so sestrou po rodičoch a chodíme tam v lete oddychovať.
Ale to je presne to, čo je – letná chata! Nie je zateplená, steny sú tenké, drevené, sú tam tri miestnosti a veranda, v štýle sovietskeho dedinského domu. Záchod je vonku a vodu musíme nosiť vo vedrách z ulice. V lete to nie je príliš ťažké, ale s príchodom chladného počasia sa to zhoršuje. Plyn tam nie je, na varenie sa používajú len dovezené fľaše.
Vysvetľujem im, že so svojím zdravím tam neprežijem ani jednu zimu, je tam zima. Moja snacha povedala: “Dáme ti do izby kúrenie!” “Ó, ďakujem, to bolo užitočné! Ako sa chodí na záchod v mraze? A ako sa normálne umývate?
Povedala mi: “Ale oni nejako žijú na dedinách!”. Ponúkla som im, aby tam bývali sami a dali mi vlastnú izbu, ale oni majú prácu a školu, a ja som dôchodkyňa, môžem byť trpezlivá! Prenájom bytu sa mi tiež nevyplatí, lebo všetky peniaze musím minúť na stavbu!
Už dlho navštevujem svojho slobodného suseda Ivana Semenoviča a pomáham mu. On aj ja sme už dlho slobodní. Má vlastný dvojizbový byt. A nedávno som si vypočul rozhovor medzi mojou svokrou a jej matkou. Hovorila, že najprv plánujú predať môj byt, a keďže som nechcel ísť na daču, museli ma nejako vysťahovať k Ivanovi Semenovičovi.
Bol som ohromený, ale to sa dalo čakať. Snacha je veľmi ľstivá, nedovolí mi pokojne bývať v ich dome a ja som vedela, že má niečo za lubom.
Ale aj tak sa cítim previnilo. Na jednej strane musím pomáhať synovej rodine. Ale na druhej strane nechcem zostať v starobe na ulici. Čo mám robiť?
