Chcel by som vám povedať o jednej veľmi zlej veci, ktorú som urobil pred 20 rokmi a ktorú si dodnes vyčítam. Dôsledkom tohto činu je môj syn, ktorého veľmi milujem a na ktorého som hrdý. Neodpúšťam svojmu manželovi, ktorého veľmi milujem. Po takmer 20 rokoch manželstva si môj manžel myslí, že vychoval dobrého a slušného syna. Ešte pred svadbou som vedela, že dieťa je iné. Ale tohto muža som veľmi milovala.
A bolo to vzájomné. Rozhodla som sa mlčať a povedať, že on sa čoskoro stane otcom. Ale po tom, čo môj manžel ochorel, som si pomyslela, že by som možno mala povedať pravdu? Alebo by som to mala nechať tak? Predtým, ako sme sa vzali, sme sa s manželom často hádali pre maličkosti. Moja mladosť, horúca povaha, zmysel pre maximalizmus a iné veci ma viedli k tomu, že som sa urazila a odišla do dediny k rodičom. A počas jednej z týchto hádok som urobila najväčšiu chybu svojho života.
Večer sa vybrala s kamarátkou do nočného klubu, aby naštvala svojho priateľa. Stretla som niekoho iného. Rozprávali sme sa a strávili sme spolu večer. Ráno som si rýchlo zbalila veci a odišla. Veľmi som sa bála, pretože som zradila svojho budúceho manžela. Nemala som však silu priznať sa. A potom som zistila, že čakám dieťa. “Je to dieťa?” pomyslela som si. Podľa mojich výpočtov mohol byť otcom buď môj priateľ, alebo ten cudzinec. A potom som si uvedomila, že dieťa je od cudzieho muža. Tak sme sa pohádali!
Preklínala som všetko a všetkých. Nemohla som uveriť, že sa mi to stalo. Povedala som jej, že čakám dieťa, a ona bola šťastná. Ešte sme neboli manželia, ale malo sa to stať. A správa, že sa staneme rodičmi, tento proces urýchlila. Brali sme sa v úzkom rodinnom kruhu. O šesť mesiacov neskôr sa mi narodil syn. Nevedela som, čo nás čaká, ale keď som videla šťastný výraz na tvári mladého otca, rozhodla som sa, že mu o zrade nepoviem. Dvadsať rokov ubehlo rýchlo. Bol som rád, že chyba mojej mladosti mi dala syna. A že som všetko pred manželom utajila.
Stal sa z neho najlepší otec a manžel na svete. Keby som neodolala a nepriznala sa, možno by sa to nestalo. Z nášho chlapca vyrástol slušný človek, vyštudoval školu a nastúpil do ústavu. Dokonca si našiel peknú priateľku. Chodia spolu už vyše roka. A my sa nemôžeme nabažiť jeho úspechov. Jeho život nebol ľahký a bezstarostný: v práci pracoval nepretržite a doma sa snažil tráviť čo najviac času so svojím dieťaťom. Všetko bolo v poriadku, ale vo veku 40 rokov sa začal sťažovať na svoje zdravie.
Obviňovali sme z toho stres a pracovné zaťaženie v práci. Nedokážem vyjadriť slovami, čo som v tej chvíli prežívala. Celý život sa mi pred očami rozplynul. Cítila som sa vinná voči svojmu milovanému: musel vychovávať úplne cudzie dieťa bez toho, aby o tom vedel. Prečo som sa hneď nepriznala? Keď bol môj manžel chorý, sedela som pri jeho posteli a prosila Boha o jeho uzdravenie. Sľúbila som si, že ak sa uzdraví, poviem mu pravdu. Koniec koncov, možno nikdy nič nepozná.
Z mojej strany by to voči nemu nebolo fér. Po chvíli sa manžel spamätal a ja som sa chcela priznať, ale potom prišiel lekár a prerušil ma. Vyšla som na chodbu a dlho som sa spamätávala. Na oddelení som mala pocit, že sa musím priznať. Chcela som sa čo najskôr zbaviť toho bremena a všetko povedať manželovi. Ale nenapadlo mi, či túto pravdu potrebuje. Onedlho manžela prepustili domov a my sme ho so synom obklopili starostlivosťou a láskou.
V hĺbke duše som si však vyčítala zradu. A opäť som stála pred voľbou: mám o zrade povedať, alebo navždy mlčať? Kto vôbec potrebuje túto pravdu? Toľko rokov sme žili spolu bez nej a sme šťastní. A on sa zrejme cíti zle. Stále sa ma pýta, prečo som taká smutná. Musím si niečo vymyslieť, kým sa definitívne rozhodnem. Milujem svoju rodinu a najviac sa bojím, že ju stratím. Ale moje svedomie mi nedá v noci spať. Minulosť sa nedá vrátiť a nikdy mi nebude odpustené, ale nič neľutujem. Veď mám svojho chlapca – svoju radosť a pýchu.
