Všetko sa to stalo dnes ráno v autobuse. Nastúpil mladý chlapík s taškou, z ktorej ledva vykúkala vojenská uniforma. O pár minút zazvonil telefón… Sedeli sme v mikrobuse. Nastúpil mladý chlap.
Bol v civilnom oblečení. V ruke mal cestovnú tašku, z ktorej ledva vykúkala vojenská uniforma. Všetkých hlasno pozdravil. Ľudia sa naňho prekvapene pozerali. Sadol si k oknu.
A jeho oči, jeho oči neuveriteľne žiarili šťastím. Všetci sa naňho pozerali. O pár minút neskôr mu zazvonil telefón. A potom tento cestujúci začal hovoriť. A celý mikrobus zamrzol v očakávaní…
“Mami, počuješ ma, neplač? Mami, som tu, počuješ? Už som skoro doma! Uvidíme sa o pár minút, mami! Mami, neplač! Mám desať dní dovolenky! Mami, veľmi si mi chýbala!
Ženy v mikrobuse nemohli zadržať slzy. A mladý muž, ponorený do rozhovoru so svojou matkou, to všetko ani nevidel.
A v tom čase všetci pochopili, že vzhľadom na stav, v akom Ukrajina žije už viac ako 5 rokov, to boli pre oboch – matku a syna – tie najšťastnejšie, najvítanejšie slová. “Mami, neplač, prišiel som!
