Rodičia mi odkázali svoj pozemok na dači. Sú zdraví a živí, ale daču nepotrebujú. Kedysi sme chodili na daču grilovať na jeden deň. Namiesto domu sme mali len altánok. Časom sme mali vlastné deti. Spolu s mojím starším bratom a jeho rodinou sa rodičia rozhodli stráviť dovolenku pri mori.
Myšlienka na život na vidieku nás s manželom nadchla. Rodičia zabezpečili pozemok hneď, ako som im o tom povedala. Povedali: “Robte si, čo chcete. S manželom sme postavili skromný rámový dom a vysadili zeleninovú záhradu so zeleninou a kvetmi. Deti rady trávili celý deň vonku.
Zobrali sme so sebou na chalupu aj svokru, pretože sme si s ňou dobre rozumeli. “Musíme pozemok zapísať na tvoje meno,” povedala moja mama. Tento krok nám dodal ešte väčšiu motiváciu snažiť sa. O sedem rokov neskôr sa toto miesto veľmi zmenilo!
Hortenzie, ruže, pivonky a chryzantémy… Na jar som videla svokru, ako trhá šeříky. Spýtala som sa jej: “Prečo?” – Rozprávala som sa s priateľom, ktorý predáva sadenice a kvety v obchode. A peniaze navyše sa vždy hodia.” Vyprskla som smiechom. Lepšie je užívať si nádheru!
Nepotrebujem žiadne kravičky. Moja svokra ma zrejme nepochopila. – Šeříky z toho budú mať úžitok. Možno, – súhlasila som, – ale ak nedokážeme prijať krásu, kto potom potrebuje túto nádheru? Urazila som sa na svokru. O mesiac neskôr, keď sme sa obe upokojili, pokračovala v rozprávaní o obchode:
– Môžeme predávať kytice na 1. septembra. Možno chcem predávať kvety aj po odchode do dôchodku. Áno, a dovtedy bude záhrada taká bujná, že strata pár kytíc bude nepostrehnuteľná. Ale momentálne sa chcem tešiť z bujnej záhrady! Musím o tom povedať svokre bez toho, aby som ju urazil.
