Po ukončení rezidentúry som pracovala na štátnej aj súkromnej klinike. A raz ku mne priviedli dievča s ťažkou modrinou na ruke. Vyšetrila som ju, odfotila a nič vážne som nezistila. Moju pozornosť však upútal istý defekt na ruke dievčaťa.
Ukázalo sa, že má vrodenú patológiu: jej prsty boli sotva pohyblivé a ruka sa takmer nedala ohnúť. Rodičia dievčaťa sa sťažovali, že si nemôžu dovoliť operáciu, a chirurgovia povedali, že šanca na odstránenie vady nie je veľmi vysoká.
Tento prípad sa mi zdal veľmi zaujímavý a už som mal predstavu, akými manipuláciami by som mal dievčatku pomôcť. Niekoľko dní po vyšetrení som požiadal rodičov dievčaťa, aby ju priviedli na operáciu na moju súkromnú kliniku, pričom som ich ubezpečil, že všetko urobím úplne zadarmo.
Museli by si zaplatiť len následnú fyzioterapiu, ale to nebol problém, dohodol som ju so známym odborníkom. Rodičia trochu pochybovali o úspechu operácie, pretože ich dlho ubezpečovali, že dieťaťu sa nedá pomôcť, a tak sa ma spýtali: “Aké sú záruky, že sa našej dcére nezhorší?
– Viete, nestane sa z nej napríklad klaviristka, ale ak sa bude po operácii venovať terapii, bude môcť ruku používať celkom sebaisto. Bude môcť držať pero, takže s písaním nebude mať problémy.” Potom však do rozhovoru zasiahlo samotné dievča: – Strýko doktor, budem môcť kresliť? Tak veľmi snívam o tom, že sa naučím krásne kresliť!” S úsmevom som ju ubezpečil, že to bude vedieť.
Prišiel čas operácie, bola úspešná a potom rodičia pravidelne vodili moju malú pacientku na fyzioterapiu. Keď ma o rok neskôr prišli navštíviť na bežnú kontrolu, dievčatko, celé rozžiarené, mi podalo kresbu. Na liste bol kvet s farebnými okvetnými lístkami a v spodnej časti bol nápis: “Ďakujem, pán doktor!”, napísané neistým detským písmom. A viete, v živote som nedostala drahšie darčeky
