Nadiu nemožno nazvať obyčajnou babičkou. Nerada sedávala so svojimi vnúčatami. Nikdy nikomu nepletla oblečenie. Vstávala o siedmej ráno, išla von a fajčila cigaretu. Mala vyše 80 rokov, ale veľmi nahlas počúvala heavy rock a susedia proti nej nič nenamietali – boli na to zvyknutí.
Stávalo sa to každé ráno. Starenka nechápala tie ženy, ktoré trávili starobu smutne, a držala sa od nich ďalej. So susedkami vychádzala dobre, pretože si na výstrelky čudáckej starenky už dávno zvykli. Po rannom rituáli chodievala do parku na krátku prechádzku. V to ráno na lavičke, na ktorej sedela, sedelo dievča s kočíkom.
– “Toto je moje miesto, vždy tu sedím,” povedala Nadiia. -Ospravedlňujem sa, už idem preč, – dievča sa postavilo, ale v tej chvíli ju Nadežda chytila za ruku. – “Dovoľ mi, aby som sa na teba pozrela. Čo sú to za modriny? Dievča to nevydržalo a rozplakalo sa:
– Manžela vyhodili z práce a on stále pije. Príde domov a začne ma biť. Včera som to už nevydržala a utiekla som. Teraz však neviem, kam mám ísť. Nadia pozvala mladú matku a jej dieťa k sebe domov, pohostila ich čajom a potom povedala, že môžu zostať v jej byte, kým budú potrebovať.
– “Môj dôchodok je dobrý, stačí pre každého. Zostaňte, spolu to bude zábavnejšie. Rád to urobím. Na druhý deň ráno sa na dvore neozývala hlasná hudba. Suseda Marina sa znepokojila: myslela si, že je to Nadežda. Po čakaní do pol ôsmej sa rozhodla, že sa pôjde pozrieť, čo sa stalo jej susedke.
Keď vyšla na dvor, viacerí jej susedia práve štartovali autá a chystali sa ísť do práce. V tej chvíli sa otvorilo okno na prvom poschodí, Naďa sa pozrela von a zakričala na nich: “Môžete to stíšiť? Moje dieťa spí. Od toho dňa bola Nadia na nepoznanie. Zo svojráznej starenky sa zmenila na skutočnú, milú a starostlivú babičku.
