Bol večer a ja som mal veľa práce. Hodiť oblečenie do práčovne, skontrolovať úlohy najstaršieho, vyrobiť s najmladším remeslo do škôlky, uvariť večeru a nakŕmiť rodinu, namočiť fazuľu na polievku, odstrániť piesok z chodby. Je to typický zoznam úloh pre ženu, ktorá je matkou rodiny. Behala som po byte, chytala jednu a druhú vec a až po chvíli som počula zvoniť telefón. “Mami, to je teta Svitlana!” Najstarší pribehol a podal mi telefón: “Synku, povedz tete, že mám čas, zavolám jej naspäť.
“Žiadne ‘zavolám ti späť’!” počula som Svitlanin hlas (syn zapol reproduktor). “Umyj si ruky a príď ku mne! Hneď. Cestou si kúp niečo na pitie. Dobre som poznala kamarátkin tón: niečo sa stalo a ja som aj tak musela ísť, všetko som nechala za sebou. “Idem k Svitlane! Do desiatich minút vypni zemiaky a vypusť vodu,” zakričala som na manžela a o chvíľu som už sedela v taxíku na druhej strane mesta. “Je otvorené!” počula som, ako zvoní na dvere. Vošla som dnu, a keďže ma na chodbe nikto nestretol, išla som rovno do kuchyne. A zamrzla som na prahu.
Môj priateľ sedel uprostred hory rozbitého riadu, rôzneho kuchynského náčinia, rozliateho čaju, kávy, rozbitej stoličky a skrinky, ktorá kedysi visela na stene. Absolútne pokojná. “Prežili!” povedala, keď ma zbadala. “Dobre, že som ich mala niekde inde! A stalo sa nasledovné. Svitlana sa postavila na stoličku a z hornej police skrinky začala vyberať zošit s maminými receptami. Potácajúc sa a padajúc inštinktívne schmatla skriňu, kde mala riad a mnoho ďalších potrebných vecí. A všetko to s rachotom a rachotom letelo na podlahu a teraz to leží na zemi na kusy.
“Si v poriadku?” spýtala som sa znepokojene. “Ak nepočítam to, že som dostala džbánom po hlave, tak áno. Bol to ťažký džbán. Bol to darček od mojej bývalej svokry,” odpovedala Svitlana a pretrela si hlavu dlaňou. “Svitlana, čo máme robiť?” vykríkla som a zdvihla z podlahy niekoľko kúskov trosiek. A prejsť po nich metlou a potom vysávačom. Zajtra zavolám údržbára, aby skrinku opravil. Zase musím kúpiť nový riad. Niekde som videl taniere vo výpredaji. Môj priateľ ma počúval s bezstarostnosťou sfingy, sedel na skrinke a popíjal červené víno.
– “An,” povedala nakoniec, “prečo si taký smutný? “Vezmi si stoličku, sadni si, napijeme sa a porozprávame sa.” “A ty tu môžeš pokojne sedieť uprostred tohto neporiadku? Svetlana pokrčila plecami: “Načo sa namáhať? Aký to má zmysel? Všetko sa už stalo. Dopime svoje nápoje a hľadajme v tejto hromade celý pohár, inak nebudem mať ráno čo piť. A keď budem mať náladu, začnem túto hromadu trochu upratovať. V ten večer mi môj priateľ dal neoceniteľnú životnú lekciu. Ak všetko spadlo (a nie je to len skrinka s riadom), nemusíte sa rozčuľovať.
Treba vydýchnuť, pokojne si sadnúť, pozrieť sa na úlomky a trosky z výšky svojej múdrosti a skúsenosti a spýtať sa: Dá sa to opraviť? Ak je odpoveď áno, uvarte si čaj alebo otvorte fľašu vína, zavolajte niekomu, kto k vám príde aj uprostred noci, a rozprávajte sa do sýtosti až do rána. A ráno sa začne nový deň a vy sa môžete pustiť do odpratávania trosiek s novým elánom – ale nie horlivo, ale pomaly, po troške, aby ste neplytvali silami. Budete ich ešte potrebovať. Pretože v živote sa niečo zlomí a spadne, rozpadne a rozbije viackrát. Ale to všetko sa dá opraviť alebo nahradiť niečím novým. Ale ty a ja nie.
