Môj syn rád otáčal dievčatám hlavy a potom im dával kopačky. Táto jeho vlastnosť sa mi nepáčila. Pripomínal mi človeka, ktorý bol vetroplach. Ale nemohla som nič zmeniť. Raz si priviedol veľmi mladé dievča, štíhle, so žiarivými očami, a povedal, že s ňou bude žiť, lebo sa majú radi. Ak spolu žijete, potom sa musíte oženiť, ako všetci ľudia. Prečo by si dievča malo postaviť hlavu?” – “Dobre,” súhlasil.
“Zajtra urobíme všetko tak, ako sa patrí.” A naozaj, Dmitrij podpísal s Oľgou… – Výborne, synku. Som hrdý, že som v tebe vychoval skutočného muža. Bál som sa o Oľgu. To dievča bolo naozaj dobré. A môj syn je búrlivák. Už nejednej dievčine zamotal hlavu a potom ju opustil. Ešte stále sa mu celkom nechcelo legalizovať vzťah. “Je ti jedno, ako žijem?” spýtal sa ma zrazu.
– Nie, nie je mi to ľahostajné! Vidíš, to dievča si dosť vytrpelo, keď vyrastalo bez rodičov. Ako sa bude cítiť v takomto vzťahu? Čo o nej budú hovoriť ľudia?” Hoci vyrastala v sirotinci, Oľga sa v tomto živote naučila bojovať. Bola múdra a vo všetkom praktická. Študovala na ekonomickej fakulte. V treťom ročníku štúdia si našla prácu. Svoju snachu som si okamžite obľúbil. Dokonca som sa tajne tešil, že Oľga je ako moja vlastná.
Dievča si ma tiež obľúbilo. Rada sa so mnou delila o svoje myšlienky. Jedného dňa prišla domov nadšená a povedala: “Mami, bola som u lekára. Povedal mi, že som tehotná.” – Dobre, dcéra! Netráp sa tak veľmi. Pomôžem ti. Je to pre mňa veľmi dobrá správa.” Môj syn prijal túto správu chladne. Akoby sa ho to netýkalo. Trochu ma to znepokojilo, ale pomyslela som si: “Možno má dnes zlú náladu alebo niečo podobné.” Dni rýchlo ubiehali. Oľga porodila dvojičky. Bola to pre mňa veľká radosť. Miloval som deti. A toto boli moje dve vnučky, Katruša a Daryna.
Na moje veľké prekvapenie sa môj syn rozzúril. “Teraz musíš živiť ďalšie dva krky!” rozhorčil sa. “Ako sa opovažuješ hovoriť také veci o vlastných deťoch? Veď sú tvoja vlastná krv. Vďaka Bohu, že sú zdravé. Nemáme čo jesť? Alebo máme zlý život?” snažila som sa mu dohovoriť. Začal spať v obývačke. Oľga akoby sa mu stala cudzou. Samozrejme, cítila jeho chlad a snažila sa vzťah zlepšiť – zavolala ho k čajovému stolu, požiadala ho, aby prišiel do jej izby. Oľga často plakala. Len potajomky som mohol zachytiť stopy sĺz na jej tvári. Bolo mi jej veľmi ľúto. Môj syn sa začal vytrácať z domu. Mohol byť preč aj niekoľko dní. Potom oznámil, že sa rozvádza.
Postavila som sa na stranu svojej nevesty. Bol veľmi pobúrený, pretože je to syn. Povedala som mu, že sa správa nedôstojne voči svojej manželke a deťom. Myslím si, že deti a ich matka by tu mali zostať, pretože nemajú kam ísť. Nedal o sebe nikomu vedieť. Neplatil výživné na deti. Zrazu dostal predvolanie na súd. Syn sa rozhodol rozdeliť si dom. Kam pôjde Oľga s vnúčatami? Snacha ma upokojovala, že na tento zvrat čakala už dlho. Preto si tento problém takmer vyriešila sama – časť svojho platu investovala do bývania. Takže má kde bývať. A tento dom právom patrí môjmu synovi. On sa tu narodil a vyrastal. Ona proti tomuto rozdeleniu nič nemá.
Čoskoro sme sa presťahovali do nového bytu. Bolo to prekvapenie aj pre mňa, pretože som si myslel, že ma nechá dožiť svoj život samého v mojom dome. Veď moje vnúčatá už mali sedem rokov a skončili prvú triedu. Už ma toľko nepotrebovali. Oľga však trvala na tom, aby som sa k nim nasťahovala, pretože ona by bezo mňa nikam nešla. “Si mladá, krásna žena. Chcem, aby si si zariadila svoj vlastný život,” naznačil som jej. Teraz mám dve úžasné dcéry a svoju mamu. Nikoho iného nepotrebujem, – odpovedala Oľga s úsmevom. “Tak sa v mojom živote objavila dcéra, ktorá sa stala mojím najbližším človekom na zemi. S ňou po svojom boku som sa cítila šťastná.
