Chystala som sa presťahovať a rozhodla som sa aktualizovať svoj šatník, aby som si do nového života nevzala všetko staré oblečenie. Tašky s nepotrebným oblečením zabrali celé zadné sedadlo. K nechcenému oblečeniu som pridala niekoľko úplne nových detských súprav, aby rodiny s deťmi mohli niečo získať. Nosila som ich do kostola. Pred kostolom som sa zastavil pri stánku a spýtal som sa, kde môžem nechať oblečenie pre núdznych. Oblečenie bolo staré, ale vo výbornom stave.
Povedali mi, aby som ich nechal v kabíne s tým, že pracovníci ich neskôr roztriedia. Vrecia som niesol v niekoľkých dávkach. Keď som sa vrátil druhýkrát, videl som, ako do búdky vstúpili dve ženy (mohol som povedať, že sú to miestne pracovníčky). Po vyložení všetkých vecí som sa išiel pomodliť do kostola, a keď som sa vrátil, stretol som tie isté ženy, ako sa prehrabávajú v mojich taškách a komentujú oblečenie. Jedna z nich, pomerne dobre oblečená žena, vytiahla z tašky tričko a povedala, že ho vezme svojej dcére.
S rovnakým postojom si druhá vzala najlepšie kusy oblečenia pre seba. Kým si obe dievčatá vyberali oblečenie, pristúpila k nim žena, ktorá vyzerala ako žena. “My sami nemáme veľa peňazí,” povedala prvá žena. Porozhliadneme sa tu a potom môžete prísť,” povedala jedna z prvých žien. Jej slová ma ohromili.
Nepovedali, že oblečenie tak veľmi potrebujú. Skôr videli, že oblečenie je v dobrom stave a rozhodli sa na ňom ušetriť nejaké peniaze. Okamžite som oľutoval, čo som urobil. Bolo by logickejšie zistiť adresy tých, ktorí to potrebujú, a odniesť oblečenie priamo im, pretože mnohí z nich majú deti a tie potrebujú pomoc najviac.
Oblečenie som nepotreboval, ale tento incident vo mne zanechal trvalý dojem. Vždy som sa snažil pomáhať ľuďom s nízkymi príjmami, pretože v detstve som sa kamarátil s dievčaťom z rodiny s nízkymi príjmami. Pamätám si, ako sa snažila zobrať každú omrvinku do domu pre svoju matku a mladšieho brata. Pamätám si, aká bola šťastná a nadšená, keď som sa s ňou delila o hračky, sladkosti a oblečenie.
Otec jej odišiel pre chorobu a matka bola invalidná. Všetci príbuzní sa jej otočili chrbtom a ona od malička prežívala, ako sa dalo. Potom sme sa odsťahovali, naše spojenie sa prerušilo, a keď som sa tam po niekoľkých rokoch vrátila, zistila som, že príbuzní nespravodlivo pripravili ich rodinu o byt, ktorý patril jej otcovi. Nič viac o nej neviem, ale vždy, keď mám príležitosť pomôcť takýmto rodinám, spomeniem si na ňu a urobím všetko, čo je v mojich silách.
