Správa o blížiacej sa dcérinej svadbe bola pre Karynu veľkou radosťou, ale netrvala dlho, pretože sa čoskoro dozvedela, že si jej dcéra vybrala priateľa z bohatej rodiny, a bolo jasné, že sa na ňu svadobčania budú pozerať zboku. Takmer rok pred termínom svadby pracovala Karina v dvoch zamestnaniach, aby dcére poskytla to najlepšie, čo mohla.
Na stretnutí s budúcimi svadobčanmi si Karina uvedomila, že mala pravdu, čo sa týka posudzovania a postranných pohľadov. “Musela si dlho nič nejesť, keď tak útočíš na jedlo. To je v poriadku, nezdržuj sa. Také teľacie už nikdy neochutnáte.” “Mimochodom, ako sa vám páči interiér nášho domu? Všetok náš nábytok je výlučne dizajnérska práca.
Blížila sa svadba. Prípravy boli v plnom prúde. Karina a jej dcéra si na svadbu vybrali roztomilé, minimalistické šaty, ktoré boli vhodné aj pre ich rozpočet, čo bolo dôležité. A potom prišiel deň svadby. Svadobčania nevynechali jedinú príležitosť, aby všetkým pripomenuli, že keby tam neboli oni, žiadna oslava by sa nekonala.
Karina totiž zaplatila miesta všetkým svojim hosťom, ktorých bolo, samozrejme, desaťkrát menej ako hostí ženícha. Keď prišiel čas na odovzdávanie darčekov, k mikrofónu pristúpili ženíchovi rodičia a hrdo oznámili: “Darujeme vám, miláčikovia, certifikát na objednávku nábytku od nášho priateľa, svetoznámeho dizajnéra.
Môžete si u neho objednať posteľ, skriňu, nočný stolík a mnoho ďalších vecí.Ženíchovi rodičia si sadli za hlasného potlesku. Karina pristúpila k mikrofónu a vtedy sa od nej všetci hostia zrazu odvrátili a pokračovali v jedení, pretože od nej nikto nečakal dobrý dar. “Sereženka, dávam ti to najcennejšie, čo mám – svoju dcéru.
Dávajte na seba pozor! Milujte sa a podporujte sa v ťažkých chvíľach a uspejete. Tiež by som vám chcel odovzdať tieto kľúče, aby ste mali kam odložiť nábytok, ktorý vám dali rodičia. Tu hosťom aj dohadzovačom klesla čeľusť. Tento príbeh je názorným príkladom toho, že sa netreba pozerať na cenu daru, ale na to, čo stál darcu.
