Nedávno sa v mojej rodine vyskytol konflikt. Mám šesťdesiat rokov. Tak sa stalo, že mi nevyšiel osobný život. Mala som dlhodobý vzťah s jedným mužom, ktorý trval takmer pätnásť rokov, ale potom sme sa rozišli, keď sme si uvedomili, že naše city ochladli. Nemali sme spolu žiadne deti, pretože on bol neplodný.
Ale adoptovali sme si dievčatko z detského domova. Len čo sme Sofiu raz uvideli, dievčatko nám prirástlo k srdcu. Okamžite sme si uvedomili, že je naša. Snažil som sa dievčatku zabezpečiť lepšie detstvo a všetky možnosti rozvoja.
Osud mojej sestry bol úplne iný. Tamara je odo mňa o päť rokov mladšia. V osemnástich sa vydala a s manželom má tri deti. K svojim deťom sa správa dosť nezodpovedne, radšej míňa peniaze na vlastné potešenia, kupuje si drahé oblečenie a chodí von s kamarátkami.
Na budúcnosť svojich detí príliš nemyslí. Ale z nejakého dôvodu bola Tamara v našej rodine vždy milovaná viac. Nedávno sme oslavovali moje narodeniny. Šesťdesiat rokov.
Zišlo sa veľa priateľov a príbuzných a ja som prestrel bohatý stôl. Počas hostiny to Tamara prehnala s pitím a rozviazal sa jej jazyk.Pred všetkými sa nahlas spýtala: “Kedy prepíšeš dom na moje deti?
Bol som veľmi prekvapený. – “Tvoje deti? Ale ja mám dedičku. A nečakane ju podporili Tamařini rodičia. Začali mi dokazovať, že Tamařine deti sú mi bližšie a že by som nemala odísť z domu bez dieťaťa.
Mimochodom, mám trojizbový byt, na ktorý som si našetril vlastnou prácou. A vo všeobecnosti sú takéto rozhovory najlepšie, keď som živý a zdravý. Pre istotu som spísal závet, v ktorom som všetko odkázal svojej dcére.
