Oleksandrova matka veľa pila. Nedávno sa vrátila k matke do dediny. Prisahala Bohu, že prestala piť. Dokonca sa dala pokrstiť a pravidelne chodila do kostola. Zostala triezva dva mesiace. Ale po tom, čo raz ochutnala pivo, začala sa opíjať. A ráno bola preč. Jedného jarného večera povedala Hanna svojmu manželovi:
“Saša, musíme presvedčiť babičku, aby sa k nám nasťahovala. Ak sa bude brániť, odmietne, nech tam zatiaľ zostane. Ale len do jesene. A potom príďte k nám. Budeme mať spoločnú izbu: ona a jej dcéra budú spať v jednej izbe a ty a ja budeme spať v druhej… – Ayut, vieš, že ma už niekoľkokrát odmietla.
Možno sa ti bude dariť lepšie. Na ich spoločné prekvapenie babička ochotne súhlasila. “Je mi to ľúto, Saša, tvoja mama, hoci nie je moja vlastná krv…” povedala im babička večer, keď pili čaj. “Mala štrnásť rokov, keď sme sa s jej otcom vzali. Nechcela študovať ani pracovať. A on ju nemohol zastaviť.
Potom zmizla a môj manžel sa stal starostom. Vrátila sa domov, keď si mal rok a pol, vzala ťa odo mňa a opäť zmizla. A potom sa znovu objavila o dvadsaťštyri rokov neskôr. Bola nepoddajná a chudobná… Babička sa rozplakala a potom vyhlásila: “Ak ma beriete k sebe, chcem vám byť užitočná.
– “Nenamietajte, počúvajte ma. Navrhujem predať tento dom. Mám naň kupca. Dáva mi dobré peniaze. A ja mám nejaké peniaze na účte. Šetril som pre teba. “Kúpime si väčší byt, aby sme sa nemuseli tlačiť.”
– Tak potom si možno kúpime dom blízko mesta? Veľký. S vodou a kanalizáciou,” Anna nadšene vyjadrila svoju predstavu, “a môžete tam mať zvieratá. Napríklad sliepky, tvoje obľúbené… – Anna, čítaš mi myšlienky. Je to také skvelé… – Babička, – Saša si položil hlavu na babičkine kolená a zavrel oči… Presne tak, ako to robil v detstve.
