Pred rokom som sa rozišiel s manželkou. Boli sme manželia dvadsaťpäť rokov. Myslel som si, že budeme spolu až do konca. Ale nie, ona dala prednosť inému mužovi. Tak sme sa rozišli. Je dosť nudné zostať v meste sám. Moja dcéra žije v hlavnom meste a už dlho ma prosí, aby som navštívil jej vnúčatá.
V práci som dostal voľno, tak som sa rozhodol, že je to osud. Zbalila som si nejaké darčeky a svoje veci a išla som k dcére domov. Jeden deň som musela cestovať vlakom. Stretla som veľmi zábavného spolucestujúceho. Vyzerala ako dvadsaťročné dievča. Je stelesnením elegancie, má na sebe hodvábny top, koženú sukňu a malú značkovú kabelku.
Sedí tam, nespokojne sa obzerá a špúli pery. Celé jej vystupovanie vyjadruje aroganciu a pohŕdanie. Zdá sa mi, že presne takto sa kedysi vznešené dámy pozerali na obyčajných smrteľníkov. Bolo dokonca zábavné sledovať túto mladú dámu. Čo robila v nízkorozpočtovom vlaku?
V telefóne sa dosť hlasno a demonštratívne sťažovala svojej kamarátke na novoprichádzajúcich vidiečanov, že svojím vzhľadom a zápachom kazia atmosféru a prostredie.Celý deň nad každým ohŕňala nos, frkala a mľaskala perami. Večer som dostal hlad a rozbalil som si rožok, ktorý som si priniesol so sebou.
Dievča bolo znechutené, nemohlo to vydržať a dokonca povedalo: “Ako to ľudia jedia? Ja som mala normálne veci: vajcia, maslo, šunku, chlieb, slaninu, syr. Dievčaťu som nevenoval pozornosť.
Čo mi záležalo na tom, že jej nechutí moje jedlo? Najedol som sa, hodil zvyšky späť do nádoby, odložil ju do kúta, ľahol si a zaspal. Zobudil ma šuchot, otvoril som oči a uvidel som, že dievča mi na obidvoch tvárach zje zvyšok jedla. – “Prepáč… jednoducho som nemohla odolať. Usmial som sa a sledoval jej smiešnu tvár.
