Nikdy neviete, ako sa váš život vyvinie, ale vždy dúfate v to najlepšie. Fjodor a Máša boli legálne zosobášení päť rokov a počas tohto obdobia sa im narodil syn Mišo. Ten nedávno dovŕšil 3 roky. Máša bola opäť tehotná. Fiodor si uvedomil, že niečo sa musí zmeniť, pretože s príchodom ďalšieho dieťaťa by mu veľmi chýbali peniaze. Fedor si našiel novú prácu a začal cestovať za prácou. Plat bol viac ako slušný a Fiodor z neho mal veľkú radosť.
Do narodenia ďalšieho dieťaťa zostávalo niečo vyše mesiaca a Fjodor musel odísť. Máša bola nahnevaná. Ale Fedor odpovedal: “Potrebujeme peniaze a ja idem preč.” O mesiac sa vrátil. Doma nikto nebol. Muž zavolal susedke, staršej žene. Petrovna otvorila dvere a uvidela svoju susedu. “Vďaka Bohu, že ste prišli. Som už príliš stará na to, aby som sa starala o deti.” “Ako to myslíš?” spýtal sa Fiodor. “Tvoja je preč, nechala ma s Mišom.” “Je Máša v pôrodnici?”
“Už nie, porodila dvojčatá a opustila ich. V nemocnici bol pre teba odkaz.” Fedir ničomu nerozumel a vybral sa do pôrodnice. Pozvali ho do ordinácie hlavného lekára. Lekár mu pokojne vyrozprával celý príbeh, ako požiadali jeho ženu, aby neopúšťala deti atď. a že mu nechala odkaz. Ten odkaz bol krátky. “Je mi to ľúto, nezapísala som sa ako matka mnohých detí, traja chlapci sú priveľa.Odchádzam, zbohom.” Fedor bol šokovaný všetkým, čo sa stalo.
Za každú cenu sa mu podarilo odviezť deti z nemocnice. Chlapcov pomenoval Kolja a Tolja. Ale nevedel som si predstaviť, čo s nimi teraz robiť. Išiel som sa poradiť s Petrovnou.” “Synu, všetko chápem, pomôžem, ako budem môcť, ale nemôžem sa starať o deti. Na prízemí máme dievča s pedagogickým vzdelaním, ktoré si momentálne hľadá prácu. Skúste sa s ňou porozprávať.” Fedir sa rozhodol riskovať, aj tak nemal na výber. Keď už raz zobral deti, musel niečo urobiť.
Dvere mu otvorilo asi o osem rokov mladšie dievča; pozdravil ju a povedal, že je sused zhora. “Áno, poznám vás, poďte ďalej. Fedor vošiel a v byte bol dokonalý poriadok. Vôňa jedla bola lahodná. Nataša mu ponúkla čaj a on ho s radosťou prijal.” Prišiel som k vám pracovne. Asi ste už počuli, že som zostala sama s tromi deťmi. Rád by som vám ponúkol prácu. Dobre ti zaplatím, ale budeš sa musieť starať o novorodencov a ďalšieho chlapca.” Nataša sa tejto ponuky zľakla, ale plat bol lákavý. Po dlhom presviedčaní súhlasila.
Prichádzala skoro ráno a odchádzala neskoro večer. Bola veľmi unavená. Bol čas ísť na ďalšiu zmenu. A Nataša zostala sama. Petrovna jej pomáhala, ako len mohla, aby si Nataša aspoň trochu oddýchla a mala možnosť ísť do obchodov a na trh. A nejako, bez toho, aby si to niekto všimol, Nataša priľnula k chlapcom. Fedor prišiel s darčekmi, snažil sa pomôcť s deťmi a dať Nataši aspoň týždeň dovolenky. Ale o dva dni sa opäť vrátila.
Dievča jednoducho nemohlo žiť bez detí. Miša začala čoraz častejšie volať mame. Fiodor opäť odišiel a Nataša žila takmer stále v ich byte, nemala dosť času pre seba, ale deti rástli a ona robila všetko zo zvyku. Počas jednej z návštev Fedir požiadal Natáliu, aby sa zaňho vydala a legálne získala deti do svojej starostlivosti. Nataša súhlasila. Považovala týchto úžasných chlapcov za svojich a nevedela si ani predstaviť, že by jej ich niekto mohol vziať. Žili spolu päť rokov, ale Fedor dával veľmi málo peňazí a stále mizol.
Po ďalšej návšteve povedal Natálii, že sa zamiloval do inej a odchádza. Natália sa mu vrhla k nohám: “Neber mi deti, bez nich budem stratená.” “Nechcela som, nepotrebujem ich, ty si ich zákonná matka. Byt ti nechávam ako veno. Ale sľúb mi, že svojim synom povieš, že majú dobrého otca.” Natália sa zamyslela a povedala: “Sľubujem. Ale musíš mi sľúbiť, že sa nikdy neukážeš a deti sa nikdy nedozvedia, kto sú ich rodičia.”
Aby Natália ochránila seba a svojich synov, predala svoj a Fiodorov byt a kúpila dom v inej štvrti. A začali sa ich šťastné dni. Deti rástli a pomáhali svojej matke vo všetkom. Natália z nich vychovala slušných ľudí. Najstaršia sa vydala a už má vnúčatá. Natália bola veľmi šťastná, že jej Boh dal také deti. Bol víkend a všetci boli doma. Chlapci boli zamestnaní v záhrade a upratovali. A ona so svokrou varili večeru. Vnuci hlučne pobehovali okolo.
Natália si cez okno všimla, že niekto vošiel na ich dvor. Keď vyšla von, uvidela pomerne staršieho muža. Pri pohľade na neho sa zhrozila: “Čo tu robíš, sľúbil si to?” “Rozmyslel som si to, potrebujem peniaze, alebo skôr plné financovanie.” “Jej synovia sa k nej priblížili zozadu; Natálii sa rozbúšilo srdce.” “Mami, kto je to?” “Moji synovia, nespoznáte ma, to som ja, váš otec.” Chlapci sa na seba pozreli. “Čo tým myslíš, otec?” “Doslova, ste moji synovia a ja som nebol v žiadnej vzdialenej krajine.
Mala som inú rodinu a teraz som sama a nemám peniaze, mám právo vás podporovať, všetko som si zistila.” “Mami, čo ten človek hovorí, kto je otec a kde bol celý ten čas?” “Aké požehnanie, našla si niekoho, kto ťa sem zavolal?” “Prišiel som sám a ona nie je tvoja matka, tvoja vlastná matka ťa opustila. Zostala som s tebou sama a ona sa o teba starala.” Natália začala pomaly klesať k zemi. Všetko sa jej točilo v hlave. Jej najstarší syn ju zdvihol a držal ju pri sebe.
Opatrne ju odniesol do domu. Položil ju na pohovku a začal jej bozkávať ruky. O päť minút neskôr vošli do domu dvojčatá. Žena ležala a plakala. “Odpusť mi, áno, ja som ťa neporodila, on je tvoj otec a ja neviem, kde je tvoja matka. Ale nemám nikoho drahšieho a bližšieho. Si celý môj život.” Sadla si na pohovku a vzlykala. Keď zdvihla zrak, uvidela, že pred ňou kľačia všetci traja jej fešáci a za nimi stojí jej snacha a drží dvoch bračekov.
“Mamička, ty si najbližšia, jediná, a nikoho iného nepotrebujeme. A išli sme s týmto otcom k bráne. Sľúb nám, že už nikdy nebudeš plakať. Nikdy nedovolíme, aby si niekomu ublížil.” Všetci traja sa ju pokúsili objať. Držala ich pri sebe a každého z nich pobozkala. Vnuci pribehli a začali robiť hluk. “Babička, pobozkaj aj nás.” Všetci sa spoločne zasmiali. Celá miestnosť bola naplnená láskou veľkého kamaráta
