Moja vlastná vnučka, dcéra môjho syna, vyjadrila znechutenie, keď som prepísala svoj byt na bratranca. Ona sama bola urazená a môj syn a jeho manželka boli tiež urazení. Ale keď som potreboval pomoc, neprišla za mnou ako prvá ona, ale môj bratranec. Mal som brata, ktorý bol odo mňa o tri roky starší. Od mladosti to s ním išlo z kopca. Rodičia pracovali v továrni a nemali veľa času na našu výchovu, takže môj brat bol neporiadny.
Naša rodina je vzorná, ale môj brat bol po niekom z rodiny a bol úplne iný ako my. Našiel si ženu v tej istej spoločnosti, dievča malo rovnaké zvyky ako on, takže po svadbe si vystačili na každodennú dovolenku. Keď sa im narodila dcéra, na chvíľu zabudli na svoj starý život, ale čoskoro sa k nemu vrátili. V tom čase som dokončoval štúdium na inštitúte a nemal som vlastnú rodinu. Keď sa môj brat s manželkou zabávali, dievča často zostávalo u nás a starí rodičia sa starali o svoju vnučku a snažili sa ju vychovávať. Ale aj tu sa niečo pokazilo.
V tom čase som sa už sama stala matkou, žila som s manželom v tom istom meste a mala som syna.On a jeho sesternica boli od seba vzdialení päť rokov, ona bola staršia. Nekomunikovali medzi sebou, vôbec sme s tou rodinou neudržiavali kontakt, pretože úplne opustili pobrežie. Dlho som o nich nič nepočula, náš syn sa už oženil, mali dieťa, keď mi zavolali z opatrovníckeho úradu, povedali, že aj moja neter má dievčatko a že moju mamu chcú zbaviť práv.
Letel som tam, veď to bola moja rodina. Ukázalo sa, že matka nebola zbavená práv, zrejme si našla prácu, prenajala si izbu a dieťa nechala u seba. Začal som pomáhať, ako sa len dalo, môj brat a jeho manželka už boli mŕtvi a moja neter sa zrejme snažila dať dokopy. Keď bolo treba, vzala som si dcéru k sebe, pracovala som s ňou, dávala som jej oblečenie. Často sme spolu chodili na prechádzky, ja a moje dve vnučky, moja vlastná a moja sesternica.
Tanya ma tiež nazvala babičkou. Môj syn moju horlivosť nepodporoval, hovoril, že som si vymyslela bremeno, a potom som ronila slzy, keď Táňa išla v šľapajach svojej matky a starých rodičov. Verila som v to najlepšie. V škole sa dievčatá prestali medzi sebou rozprávať, nedošlo k žiadnym nedorozumeniam, boli jednoducho z iných planét. Rodičia Leru úplne podporovali a Táňu občas podržala mama, keď sa bez zaváhania pozrela na svetlo, alebo ja v ťažkých chvíľach.
Veľmi som k tomuto dievčaťu priľnula. Teraz sú obe dievčatá dospelé, Táňa pracuje a Lera končí univerzitu. S oboma som v kontakte, ale Lera mi nemá čas ani zavolať a Táňa za mnou chodí každý druhý deň, aby mi pomohla variť, upratovať, nakupovať a jednoducho si spolu vypiť čaj. Keď som v zime ochorela, syn a snacha mi hneď povedali, aby som zavolala sanitku a išla do nemocnice, lebo nemajú čas sa o mňa starať.”
Máme ísť po práci na návštevu cez celé mesto? Je to ďaleko a my už nie sme mladí, čo budeme robiť?” presviedčal ma syn. Ale mne sa tam nechcelo ísť. Domy pomáhajú so stenami a je tam už veľa ľudí. Táňa mi pomohla, takmer dva týždne bola so mnou, robila všetko okolo domu, pomáhala so všetkým. Bolo mi trápne, že sa so mnou zahráva mladé dievča, stará žena, ale ona nechcela nič počuť. “Babka, mne to nie je ťažké,” hovorievala.
Budem mať čas chodiť,” presviedčala ma. Lera so mnou komunikovala len telefonicky, a ani vtedy ma svojimi telefonátmi nerozmaznávala. Sám som jej nevolal, nechcel som jej kaziť náladu. Vždy je zaneprázdnená, a to takým tónom, že je to nepríjemné.Môj syn a nevesta prišli tiež len raz. Všimol som si to už dávnejšie, ale situácia s mojou chorobou všetko postavila na svoje miesto. Hneď bolo jasné, kto a ako ma lieči.
Syn ma posiela do nemocnice, vnučka Lera sa ma nikdy ani len nespýtala, ako sa cítim. Iba Táňa prišla a pomohla mi, hoci som pre ňu vlastne nič neznamenal, bol som pre ňu len cudzí človek. Premýšľal som o tom a rozhodol som sa, že svoj byt prepíšem na Táňu. Išla som vyplniť všetky papiere a teraz dostane byt po mne. Nikomu som to nepovedala a ani som to nemala v úmysle, kým na to neupozornil môj syn.
Lera je už dospelá a teraz chce vlastný byt. Môj syn a nevesta nemajú toľko peňazí, a tak navrhol, aby som svoj dvojizbový byt darovala Lere a oni si na mňa zoberú hypotéku v regióne.Nemusím chodiť do práce, aký je v tom rozdiel? Povedal som mu, že problém s bytom sa už vyriešil a že Táňa ho dostane.
Syn mi najprv neveril, dokonca prišiel aj so svokrou a Lérou. Rozhovor nevyšiel. Presvedčili ma, že sa mýlim a že Tanya za mnou prišla len kvôli bytu. Tvrdili, že mám vlastnú vnučku a že som byt odovzdala cudziemu človeku na striebornom podnose. Veľa rozprávali, ale ja som už bola rozhodnutá. Môj syn povedal, že keď som sa už rozhodla, mala by som teraz nechať Táňu, aby mi pomohla. A ona mi aj tak pomáhala, len sľuby od syna a nič od Lerky.
Už mesiac sa so mnou nerozprávajú a v mojom živote sa nič nezmenilo a Táňa ma stále navštevuje a ani tu sa nič nezmenilo. Naopak, robí si o mňa starosti, žiada ma, aby som si to premyslel a všetko zvážil, aby som to neskôr neoľutoval. Hovorí, že byt v žiadnom prípade nestojí za dobré rodinné vzťahy. Požiadal ma, aby som všetko robila v dobrej viere a čestne. A ja som to urobil. Alebo sa mýlim?
