Som triedna učiteľka 9. ročníka. Nebudem menovať školu, len vám chcem povedať svoj malý príbeh, ktorý mi vrátil vieru v dobro. Pred mesiacom som si všimol, že počas veľkej prestávky (20 minút) polovica mojej triedy opustila školu a niekam odišla.
Vrátili sa takmer pred zvonením. “Kopú!” hádal som. Väčšina kráčajúcich ľudí boli chlapci, takže som nepochyboval, že mám pravdu. Zvláštne však bolo, že keď sa vrátili, vôbec necítili kuraciu vôňu.
Zaujímalo ma, kam idú “moje” deti, a rozhodol som sa ich nepozorovane sledovať. Predstavte si moje prekvapenie, keď som zistil, že sa priblížili k staršiemu mužovi, ktorého som nepoznal, obkľúčili ho, jemne ho posadili na lavičku neďaleko školy a kŕmili ho tým, čo priniesli so sebou.
Niekto mu naleje horúci čaj z termosky, niekto vytiahne podnos so zemiakovou kašou a rezňami. Ukázalo sa, že ide o bezdomovcov, nad ktorými prevzali patronát moji chlapci!
Zachraňujú ho pred chladom a míňajú naňho všetky svoje vreckové. Som muž, ale pri pohľade na nich mi vyhŕkli slzy. Ešte v ten istý deň som zašiel za riaditeľkou našej školy a presvedčil ju, aby tohto muža zamestnala ako ochranku.
Vďaka starostlivosti chlapcov tak bezdomovec získal nielen prácu, ale aj strechu nad hlavou. Som hrdý na svoje deti
