Oženil som sa, keď som mal osemnásť. Moja rodina sa nedá nazvať prosperujúcou. Moji rodičia nevenovali veľkú pozornosť našej výchove a mali sme dosť peňazí na to, aby sme vyžili. Mám sestru a brata. Moja sestra sa tiež vydala skoro, ale jej manžel sa ukázal ako veľmi neinformovaný a nepracovitý človek.
A môj brat sa, žiaľ, dostal do zlej spoločnosti a ani neviem, čo s ním bude. Celý život sme žili v meste, ale teraz sa rodičia presťahovali na dedinu, lebo im vyhorel byt. Vzhľadom na to všetko sa mi zdalo, že voľba, ktorú som urobila, bola veľmi dobrá a mala ma urobiť šťastnou. Ale ukázalo sa, že všetko nie je také ružové, ako som si myslela. Môj manžel pracoval ako právny poradca v továrni.
Zarábal dobré peniaze, ale strašne sa nudil. Rodina ma prijala dobre, ale často mi pripomínala, odkiaľ ma vzala. Žili sme v jednoizbovom byte a nebolo tam dosť miesta ani pre nás, ale keď sa nám narodilo dieťa, bolo to ešte ťažšie. Manžel už bol nešťastný z toho, že varím, žehlím, upratujem, a potom bolo práce dvakrát toľko a jeho nespokojnosť rástla.
“Ty tu celý deň sedíš doma a vôbec nič nerobíš. A nemusíš sa schovávať za malé dieťa, ono celý deň pokojne spí.Manžel využíval moju bezradnosť, ako sa len dalo: opúšťal ma s dôvodom alebo bez neho, správal sa ku mne pohŕdavo a hovoril, že mu sedím na pleciach. Keď sa nám však o dva roky neskôr narodilo ďalšie dieťa, vyjadrila som túžbu nájsť si prácu, ale bola som kategoricky proti. Protirečil si.
Hoci teraz si uvedomujem, že len nechcel, aby som sa osamostatnila a mala niečo za sebou. V našom jednoizbovom byte nám bolo čoraz tesnejšie a manželovi rodičia ponúkli, že predajú svoj veľký byt a kúpia nám väčší dom. Manžel však nedal súhlas. A nechcel si vziať ani deti – stále by to bol podľa neho spoločne nadobudnutý majetok.
Neskôr, keď boli deti trochu staršie, som manžela neposlúchla. Poslala som deti do škôlky a našla som si prácu. Veľmi sa mu to nepáčilo, hovoril, že deti potrebujú celodennú starostlivosť, a rozhorčoval sa, že si taká matka… A raz sa so mnou pohádal kvôli kefe na vlasy.
Len som mu dovolila, aby mi kúpil nový hrebeň, a on kvôli tomu urobil obrovský rozruch. V tej chvíli mi došla trpezlivosť a povedala som mu, že odchádzam. A on mi povedal: “Samozrejme, choď a nezabudni si vziať papuče a župan, lebo to je jediné, čo máš. A on dodržal slovo, na súde sa mu podarilo dokázať, že nič nemám, takže deti museli zostať u neho a ja som musela robiť alimenty. Ale ja som sa nevzdala.
Platil som si výživné a pracoval v dvoch zamestnaniach. Najprv som si prenajal izbu od starej mamy a potom som si mohol dovoliť prenajať malý byt. Teraz chápem, aké je dôležité, aby sa človek postavil na vlastné nohy a nebol na nikom závislý. Stále to pre mňa nie je ľahké, ale som slobodná vo svojich túžbach a činoch.
Keď sa môj bývalý manžel dozvedel, čo som dosiahla, povedal, že si môžem vziať svoje deti späť, pretože som zarobila dosť peňazí, aby som si mohla dovoliť prenajať byt. A ja som mu povedala, že budem naďalej platiť výživné, ale deti si nevezmem. Teraz sa o ne stará najmä moja svokra. Chcela by som ich vziať k sebe, ale teraz cítim, že pre ne bude lepšie, keď budem tvrdo pracovať a zabezpečím im dobrú budúcnosť. So svojimi deťmi udržiavam vzťah, plne ma chápu a podporujú.
