Dokonca nechtiac veľmi závidím ženám, ktoré našli svoje ženské šťastie v manželstve. Svoje manželstvo som vždy považovala za úspešné a spoľahlivé. Vydala som sa ako veľmi mladá, čo je pre dievča veľmi mladý vek, vo veku 20 rokov za chlapca z vedľajšieho domu. Mali sme vzájomnú úprimnú lásku a čoskoro sme sa vzali. Čoskoro sa nám narodil Alexander a o tri roky neskôr Igor. Žilo sa nám dobre, bavili sme sa, hádali sme sa len veľmi zriedkavo.
A mne sa môj život tak páčil, že som si ho často závidela. Tak uplynulo 25 rokov nášho šťastného rodinného života. Naši chlapci vyrástli a oženili sa. A my sme sa tešili zo vzájomnej komunikácie a tešili sme sa na naše malé a milé vnúčatá, pre ktoré sme boli pripravení dať im aj nebo. A akosi som si ani neuvedomila, kedy do nášho rodinného života prišli zmeny.Nie, môj manžel zostal vo vzťahu rovnaký, ale rozhodol sa radikálne zmeniť svoj imidž.
Takpovediac omladnúť. Začala som navštevovať kozmetické salóny a obliekať sa v značkových obchodoch, čo sa mi za toľké roky nášho rodinného života nikdy predtým nestalo. Hoci sme nemali veľa peňazí, v posledných rokoch sme veľa šetrili, pretože deti už nepotrebovali našu pomoc; hovorili, že sme ich priviedli na svet a teraz musia žiť trochu sami za seba, a pomáhali nám. A keď mal môj manžel výročie, predniesol prípitok: “Na nový a svetlý život!
Vtedy som týmto slovám ani nevenovala pozornosť. Môj manžel začal chodiť domov z práce neskoro a vo veľmi povznesenej nálade. Ani som si nevedela predstaviť, že by to mohla spôsobiť iná žena, nikdy by som tomu neverila. Jedného dňa ma v parku oslovilo mladé dievča a požiadalo ma o rozhovor. Nepoznal som ju, ale súhlasil som, že sa s ňou porozprávam: bol som zvedavý, čo od nej môžem počuť. Dlho mlčala, bolo vidieť, že sa trápi, nevie sa upokojiť.
Zároveň som si ju so záujmom prezeral. Vyzerala asi na tridsať rokov a bola pekná. Trpezlivo som čakal, ale namiesto toho, aby niečo povedala, začala plakať. Čoskoro som si uvedomila, že môjho manžela veľmi miluje a chodia spolu už asi rok. Majú k sebe vzájomné city, ale manžel mi nič nehovorí, pretože sa bojí, že ma to veľmi rozruší, že ma úplne sklame. Nebola som však pripravená na to, že si od tejto ženy vypočujem nasledujúcu vetu:
“Vy a váš manžel ste prežili dobrý život, tak doprajte aj iným také šťastie. Nevedela som, ako na to všetko reagovať, a tak som mlčky vstala a jednoducho som išla domov. Manželovi som nepovedala vôbec nič. Tváril sa tak šťastne a radostne, ale teraz som vedela pravý dôvod a bola som z toho príliš smutná. O niekoľko dní neskôr sme v reštaurácii oslavovali 25. výročie našej svadby. Rozhodla som sa s ním porozprávať.
Len som manžela hneď upozornila, že chcem len pravdu. Priznal, že to dievča veľmi miluje a žije so mnou len z vďačnosti za náš život a naše deti. Nezačala som sa hádať, všetko som nechápala, ale jednoducho som ho nechala ísť. Cez chýr som sa dozvedela, že spolu stále žijú. Ale neviem, ako dlho táto idylka potrvá. Takto sa rozpadlo naše manželstvo, ale ja sa nevzdávam.
O dva mesiace sa môjmu synovi narodí dcéra a ja im s radosťou pomôžem. Toto som od svojho manžela po 25 rokoch nášho šťastného života nečakala, venovala som sa našej rodine, ale on sa rozhodol začať život odznova. A teraz budem skutočnou babičkou, už nebudem hľadať iného muža, nechcem byť taká šťastná, keď ťa len tak opustí ako použitú vec. Nebudem sa s tým vedieť zmieriť do konca života.
