Moja svokra je zázrak. Nie v tom zmysle, že je zázrak, je krásna. A nie v zmysle “zázrak v perí”. Ale dokáže veci, ktoré sú, ako sa hovorí, na smiech aj na hriech… Nedávno ma svokra požiadala o kufor. Teda, odovzdala mi ho prostredníctvom manžela, aby som ho pripravila (som na materskej dovolenke a máme veľký kožený kufor na kolieskach.)
“Načo potrebuje kufor?” spýtala som sa manžela. Odpovedala: “Musíme!” a môj manžel odpovedal. “Dobre. Vzala som si kufor na chodbu a sedela som tam a čakala na svokru. Prišla. – Ahoj. Kde je ten kufor? – Dobrý deň. Ukázal som naň a spýtal som sa: “Sofia Anatolijevna, načo potrebujete kufor?”
“Potrebujem ho!” odpovedala so záhadným pohľadom a odišla. “Potrebujem ho!” Nepozná iné slová? No, ona nechce hovoriť a ani nemusí. Moja svokra sa vrátila o dve hodiny neskôr, dokotúľala kufor do kuchyne, otvorila ho a tam bolo… mäso!
Prekvapene som na ňu pozrela, potom som si predstavila tváre predavačov na trhu, ako sa pozerajú na ženu s kufrom, a zachichotala som sa. “Prečo kufor?” spýtala som sa svokry. “Ťažké veci je lepšie váľať, nie nosiť,” odpovedala s filozofickým pohľadom.- Ale my máme mäso!
“Nežiadali sme vás, aby ste ho kupovali,” povedal som. “Nie je pre vás. Je pre mňa. “Môj syn mi ho prinesie, keď ma príde navštíviť,” odpovedala. “Potom by ste mi to povedali. Kúpila by som ho. “Mäso mi ide lepšie,” posťažovala som sa. “O to lepšie,” odfrkla si svokra, “a nechcem ťa odvádzať od dieťaťa.
Ach, čoskoro príde môj autobus!” A s tým odišla. Dokonca neprišla ani navštíviť svoju vnučku. Medzitým spala. Muža prekvapilo aj to, že ho matka nepožiadala o kúpu mäsa, ale sama sa rozhodla prísť z dediny.
