Spočiatku dostávala listy od najrôznejších nepochopiteľných ľudí, takže ju ani nenapadlo odpovedať, alebo odpovedala len raz za čas. A potom sa objavil on – presne ako princ, moje čestné slovo. Pekný, vážny, zdvorilý – presne taký, akého potrebuješ.” “Ľudočka, musíš ho vziať,” povedali jej kamarátky, “takých chlapov len tak niekde nenájdeš. A ona sa rozhodla – išla na rande. Artem akoby z ničoho nič prišiel v ten večer po veci, ktoré si nechal vyzdvihnúť.
“Kam ideš?” spýtal sa zachmúrene. “Do toho ti nič nie je,” odpovedala Ľudmila. Artem sa zamračil a povedal: “Ľudmila, koľkokrát mám opakovať, že som vinný, uznávam to, ale môžeš dať človeku druhú šancu? Aj štát dáva každému šancu polepšiť sa, a my nie sme cudzinci.” “Nech ti štát dá šancu,” odsekla mu Ľuda. Artem stál uprostred obývačky taký zmätený, že jej ho bolo dokonca ľúto. Potom si však spomenula na kožuch na chodbe a odvrátila sa.
“Ľuda, môžem tu zatiaľ nechať svoje fotoaparáty?” spýtal sa. “Musím dať na dvere zámok, lebo sa bojím, že mi ich ukradnú. Ľudmyla kúpila byt ešte predtým, ako sa vzali, a Artem investoval všetky peniaze do svojho koníčka a hlavného zdroja príjmov – objektívov a fotoaparátov. Momentálne býval na internáte a jeho susedmi boli nie veľmi spoľahliví študenti, takže sa bál vziať si tam fotoaparáty. “Nechaj ich,” pokrčil Luda plecami. Rande bolo jednoducho čarovné.
Nikdy v živote som nebola na takomto rande. Tento Vladislav bol naozaj princ z rozprávky. Správal sa veľmi slušne, nevyvíjal na Ľudmilu nátlak a chápal, že potrebuje čas, aby sa spamätala z rozvodu. A preto ho pozvala na čaj – naozaj, bez akýchkoľvek narážok. Išli spolu do cukrárne a vybrali si nejaké koláče, bolo to veľmi milé. Potom prišli domov a ona uvarila výborný čaj, ktorý jej kamarátka priniesla z výletu do Indie. To bola posledná vec, ktorú si pamätala.
Zobudila sa uprostred noci a bola veľmi smädná. Odplazila sa do kuchyne, napila sa vody a vrátila sa do postele. Keď sa ráno zobudila, zistila, že tam nie sú ani jej šperky, ani peniaze, ktoré mala uložené v matkinej drevenej škatuľke, ani Artemove fotoaparáty. Najmä za tie posledné sa hanbila, hoci jej bolo nemenej ľúto náušníc s drobnými diamantmi, ktoré jej dal otec k maturite, a elegantného náramku, ktorý zdedila po starej mame.
Jediné, čo jej nebolo ľúto, bol jej snubný prsteň.Okamžite sa priznala Artemovi, čo sa stalo – nemalo zmysel to tajiť, povedala to polícii; nevyhováral sa na ňu a dokonca odmietol vziať peniaze za kamery. “Ako budeš pracovať?” znepokojovala sa. “No, mám so sebou jednu,” odpovedal Artem, “nejako to zvládnem. Ľuda mu stále posiela peniaze z každej výplaty – nechcela mu byť dlžná. Na Silvestra oznámil, že letí do Thajska fotografovať turistov, hoci to vraj bolo nelegálne, ale Artemov priateľ to robil už niekoľko sezón.
“Možno tam aj zostanem,” priznal Artem. O tom, že sa presťahuje do teplej krajiny, hovoril už dlho, ale Ľudmyla bola vždy proti. Nakoniec jej nechal darček a povedal jej, aby si ho otvorila na Silvestra. Samozrejme, Ľudmila neodolala – otvorila ho hneď, ako odišiel. Boli tam jej stratené náušnice a náramok a vedľa nich pohľadnica: “Prešla som všetky záložne a našla som tvoje šperky. Informoval som políciu.
Našiel som aj prsteň, ale myslel som si, že by ste ho neradi videli.” Ľudmila sedela a dve hodiny sa dívala na svoje poklady. Zdalo sa jej, že manželovi nikdy nepovedala, že sú pre ňu najdôležitejšie – ako to mohol vedieť? Prečo nehľadal náhrdelník, ktorý jej dal na ich tretie výročie? Naozaj ju tak dobre poznal?
Taxík sa rútil na letisko, akoby mu narástli krídla – nečudo, že Ľudmila sľúbila trojnásobné cestovné. Bolo dobré, že letisko bolo blízko. Stále však meškala: keď vbehla dovnútra, lietadlo práve končilo nástup do lietadla. Artem odletel do svojho Thajska. Možno to tak bolo najlepšie.
Vyčerpaná si sadla na sedadlo, aby si vydýchla a objednala si taxík späť. A potom… “Ľudmila?” počula. “Čo tu robíš? Artem stál s taškami a fotoaparátmi. – Chcela som vrátiť svoj prsteň, – po lícach sa jej skotúľali zradné slzy. – Prečo si neodletela? – Chcela som ti vrátiť prsteň, – usmial sa Artem. O mesiac neskôr spolu odleteli do Thajska, hoci len na dva týždne. Niekedy sa naozaj oplatí dať druhú šancu.