Nemyslel som si, že sa mi to stane. S manželom sme na dieťa čakali dlho. A tu som bola v nemocnici a povedali mi, že moje dieťa sa narodí za 7,5 mesiaca. Odišla som domov inšpirovaná, šťastná.
Prišla som domov a nikto ma nestretol. Môj manžel, jeho otec a matka sedeli v kuchyni. O niečom sa rozprávali: “Kedy s ňou skončíš?” spýtal sa manželov svokor. Vošla som dnu a oni tam sedeli a o niečom sa zhovárali, tak som sa rozhodla rozptýliť situáciu: “Som tehotná! Gratulujem, mohla si to povedať najprv mne a potom rodičom.” Na tvári nikoho som nevidela žiadnu radosť.
Manželovi rodičia vstali a odišli, pričom požiadali svojho syna, aby sa zamyslel nad tým, čomu som vtedy nerozumela. A potom som videla, ako prišiel môj manžel s mojimi rodičmi, aby ma vyzdvihol zo sirotinca. A prvá vec, ktorú povedal môj svokor, bola: “Ty sa ostriháš, asi dobre…
Vrátiš mi ich.” Keď som počul tieto slová, cítil som sa urazený.
Nasadla som do auta a odišla. Tieto rozhovory o mojich kolíziách neprestávali a manžel mi povedal: “Daj mu to, on neprestane. Vieš, sú to moje peniaze a peniaze môjho dieťaťa, prečo by som mu ich mala dať? Môj svokor to počul a povedal: “Nemali by ste sa tak rozčuľovať, už dlho hľadáme pre nášho syna novú nevestu.”
“Daj mi peniaze, opravím si žiguli, aspoň mi niečo zostane pre tvojho syna.” – Nezáleží mi na tvojom aute. Ak ho chceš opraviť, urob to na vlastné náklady. Zabudnite na moje sekretárky. Už sa s nimi nerozprávam.
Už ma unavuje všetok ten čas, ktorý som strávila vo vlastnom byte znášaním takéhoto nechutného zaobchádzania so mnou a mojím dieťaťom. Nepracovala som preto, aby som dala svoje poctivo zarobené peniaze nejakému cudziemu človeku! Ktorý si počas môjho tehotenstva hľadá novú nevestu pre môjho manžela. A ten sa o svoje vnúča nijako zvlášť nestará.
