– “Vika, dcéra, kde je tvoje dieťa?” spýtala sa stará pani sediaca na lavičke. “Čo je vám do toho?” odpovedala Vika hrubo. Vika sa vrátila domov a ľahla si do postele. Odkedy sa vrátila z nemocnice, bola unavená. Zobudilo ju náročné zvonenie zvončeka. “Nikto nie je doma!” zakričala.
Odsunula prikrývku na zem a išla k dverám. Prišiel za ňou nočný strážnik. Dievča odviedlo návštevníka do kuchyne a ponúklo mu čaj. – Kde je teraz vaše dieťa?” spýtal sa muž. – U tety na dedine, necítila som sa dobre, vzala som ho k nej,” odpovedala Vika. – Hovoríte o staršom, ale ja sa pýtam na mladšieho, ktorý sa narodil nedávno,” povedal policajt.
– Počuli ste o “náhradnom materstve”?” Vika ho zastavila. – Máte nejaké dokumenty potvrdzujúce túto skutočnosť?” – O chvíľu vám ich prinesiem. Dievča nechápalo, čo s ňou má susedova babička spoločné. Vika prišla zmätená a denný robotník sa ponúkol, že sa postaví na jej miesto.
Vysvetlil jej, že ju babička videla pri pôrode a že má veľké fúzy a nemá manžela. Ďalšieho nepotrebovala. Dievča jej vysvetlilo, že peniaze z náhradného materstva by mala použiť na kúpu nového domu a že ten, v ktorom býva, je už na predaj. “Nebudem vás žalovať,” odvetil policajt pokojne a odsunul dokumenty nabok.
Bol presvedčený, že sa nič nezákonné nestalo, a tak mohol byt opustiť. Vika sa pozrela von oknom a videla, ako z vchodu vychádza policajt, približuje sa k starým dámam z vedľajšieho vchodu a niečo im hovorí. Keď som bola mladá, staré mamy neponúkali svoju pomoc.
Len ma poučovali, čo mám robiť a ako to najlepšie urobiť…” bola rozhorčená. Vika si sadla na pohovku a zavolala sestru, jedinú osobu v rodine, ktorá s ňou komunikuje a pomáha jej. Telefón zdvihol Vikin syn. “Mami!” vykríkol chlapec šťastne. Vika sa mimovoľne začala usmievať, pretože to všetko bolo kvôli jej synovi…
