S manželom žijeme sami. Naše deti odišli študovať do iného mesta, zostali tam pracovať, vydali sa a žijú so svojimi rodinami. Niekedy nás prídu navštíviť. Pred mesiacom sme s manželom chytili známy vírus. Predpísali nám lieky a nariadili nám zostať dva týždne doma.
Samozrejme, že sme nechodili von, pretože sme nemali ani silu uvariť si niečo na jedenie. Deti sa o nás starali, volali nám, ale nemohli prísť, sami boli chorí. Suseda zavolala a pýtala sa, kam sme odišli. Povedal som jej o našej situácii. O pár hodín zavolala znova a povedala, že nám pred dverami nechala nejaké jedlo.
Priniesla kuraciu polievku a rezne so zemiakovou kašou. S manželom sme sa tak chutne najedli. Potom nám zavolala, aby nám poďakovala. Povedala, že uvarila pre svoju rodinu a priniesla aj nám, takže jej netreba ďakovať. O niekoľko dní neskôr zavolala znova.
Tentoraz priniesla hrachovú polievku a cestoviny s paradajkovou omáčkou. Znova som jej zavolala, aby som jej poďakovala a povedala, že sa cítim oveľa lepšie a môžem nám variť. Zaželala nám zdravie a dodala, že peniaze môžeme vrátiť, keď sa uzdravíme.
Úprimne povedané, nerozumel som, čo hovorí, a tak som sa jej spýtal ešte raz.Odpovedala, že sú to peniaze na jedlo, ktoré pripravila pre svoju prácu. Nemal som slov. Samozrejme, povedal som, že peniaze vrátim, ale myslel som si, že nám pomohla z celého srdca.
A tento nepochopiteľný stav vo mne zostal ešte dlho. Na jednej strane chápem, že míňala peniaze a varila. Ale ona sama povedala, že varila pre svoju rodinu a nám dala len časť. Naozaj mi to stojí za to, aby som si pýtala peniaze? Na druhej strane som jej vďačný, že nám pomohla v núdzi. Taký je príbeh…
