Lesja už dlho plánovala navštíviť svoje vnúčatá v hlavnom meste. Dni rýchlo ubiehali a ona sa nevedela rozhodnúť. Cesta nebola blízko. A mesto sa jej veľmi nepáčilo. Z hluku sa jej zatočila hlava, ale podarilo sa jej dostať z domu. Zo svojho dôchodku si našetrila nejaké peniaze, nasadla na vlak a už bola v hlavnom meste. Je tu hlučno a príliš veľa ľudí. V rukách nesie jednoduchú batožinu. Prichádza môj syn s manželkou.
Pre ženu je príjemné stretnúť takúto ženu. Zahrialo ma pri srdci. Nasadli do auta a vyrazili k výškovej budove. “Tam bývam – na siedmom poschodí,” Mykola zdvihol hlavu a ukázal na balkón s luxusnými kvetmi.” Lesji sa z pohľadu na dom zatočila hlava. “Ako tam môžeš bývať, tak vysoko?” pomyslela si.
Vo dverách sa s ňou stretli jej dvaja vnuci, brat a sestra. Stará mama im priniesla jablká z vlastnej záhrady. Deti si vzali darček a odišli do svojej izby. Na stole ich čakala chutná večera. Lesju Volodymyrivnu posadili na čestné miesto. Pripomínali jej, dávali jej piť a stále ju žiadali, aby všetko ochutnala. A potom ju pohostili kúpeľom s morskou soľou.
Pre telo unavené z cestovania to bol skutočný luxus. Bola šťastná za svojho syna, ktorý sa dokázal tak dobre usadiť v živote. Lesja Volodymyrivna si oddýchla od práce na dedine. Počas nej si stihla prezrieť všetky zákutia bytu, ktorý jej syn starostlivo predstavil. Všetko je zariadené detskými prácami. Radi kreslia a vyrábajú plastelínové figúrky.
Toto je naša spálňa – a syn otvoril dvere do izby, kde bolo všetko v krémových a bielych farbách. A toto je moja pracovňa,” pochválil sa.Samozrejme, srdce matky sa tešilo zo svojho syna. Všade boli vydláždené chodníky a záhony s kvetmi, ktoré už zvädli. A ľudia venčili svojich štvornohých miláčikov. Lesja akosi nebola zvyknutá na takýto život.
Všetko jej pripadalo také zvláštne a nezvyčajné. Vrátila sa domov. Na chodbe som sa vyzliekol. Bolo už dosť neskoro večer. Deti sa ukladali do postele. Syn povedal, aby si išiel do svojej izby oddýchnuť, pretože on a jeho žena majú ešte prácu do večera. Ticho sedela na pohovke a premýšľala.
Po chvíli počula, ako sa snacha rozpráva so synom a pýta sa ho, ako dlho ešte zostane jeho matka, pretože ju už nebaví variť. Všetko počula a do očí sa jej nahrnuli slzy. Takmer celú noc nespala. Potom potichu vstala, v spánku pobozkala svoje vnúčatá a vyšla z bytu. S pomocou cudzích ľudí sa nejako dostala na železničnú stanicu a počkala na vlak.
Predtým som susedom kúpila nejaké sladkosti, inak by sa ma pýtali, ako sa synovi darí v hlavnom meste. Bála som sa, že vo vlaku zomriem, lebo som cítila tlak v hrudi. Dostala sa do svojej dediny. Jej príbuzný Mykola, ktorý vyzdvihoval svoju vnučku zo školy, ju odviezol zo stanice takmer až k jej domu.
Poobede ju prišli navštíviť susedia, ktorí ako straky radi všetko vedeli a o všetkom sa rozprávali. Lesja Volodymyrivna im priniesla darčeky, ktoré vopred nakúpila, a pochválila sa, že jej syn a nevesta sú veľmi šťastní. A vnúčatá sú ozajstní anjeli.” “Prečo ste sa tak skoro vrátili domov?” “Áno, je dobré byť preč, ale doma je lepšie,” zažartovala.
