Mal som 17 rokov, keď sa moja matka vydala druhýkrát. Akosi som sa hneď ocitol v úzadí – láska nebola pre mňa. Mohla som ísť na týždeň bývať k priateľovi a potom sa vrátiť domov, nikto sa nepýtal, kde som, čo robím, vrátila som sa živá a zdravá. Skrátka, o rok neskôr som mala priateľa a potom sa to jedného dňa stalo… Mala som priateľa, s ktorým som chodila, a on mal veľkú skupinu kamarátov a kamarátok, s ktorými sme chodili na diskotéky, chodili k moru, do hôr a jednoducho trávili čas.
Bolo to zábavné a zaujímavé, a čo iné potrebujete, keď ste mladí? Ale ten chlap bol napriek všetkým pozitívam a našim vzájomným sympatiám trochu nevyrovnaný, najmä keď bol šťastný, hneď sa začal s každým hádať, vyvolávať konflikty a vyžadoval, aby som ho vo všetkom poslúchala.
Cítila som sa ako v klietke – rodičia ma nepotrebovali, chlap, ktorý vycítil moju závislosť od neho, ma zneužíval a ja som nevedela, kam mám ísť, hoci som už premýšľala o rôznych plánoch – všetko opustiť, niekam odísť a začať žiť na vlastnú päsť. A potom sme jedného dňa išli s veľkou spoločnosťou stanovať – zišlo sa asi dvadsať ľudí – priatelia, kamaráti, známi priateľov – viac ako štvrtina prítomných bola pre mňa nová.
A medzi nimi vynikal jeden mladý muž, nízky, zavalitý, silný, tichý a nevýrazný. Keď sme prišli do lesa, ako to zvyčajne býva, muži sa postarali o mäso a stany, dievčatá sa postarali o prípravu a občerstvenie. A ja som videla, že ten chlap ma pozoruje, ale nevenovala som tomu veľkú pozornosť – bola som celkom solídne dievča – robustné presýpacie hodiny, všetko bolo so mnou – veľa ľudí sa na mňa pozeralo.
A večer už všetci oslavovali (jeden z prítomných mal narodeniny) a môj mladík sa opäť začal hádať. Najprv sa s niekým pohádal, potom sa pohádal so mnou a potom začal na mňa ukazovať: choď tam, urob toto, príď ku mne, choď preč odo mňa. Tak ma unavil, že som sa otočila, išla som do lesa, sadla som si na peň a pevne som sa rozhodla, že niečo sa musí zmeniť, nechcem sa s ním už stretávať, nechcem žiť doma a som zo všetkého unavená, čo robiť, ako žiť ďalej?
A potom prišiel ten robustný chlap, požiadal o dovolenie sadnúť si vedľa mňa, predstavil sa ako Jaroslav a niečo sa ma opýtal.Nejako sme sa dali do reči, smiali sme sa a rozprávali tri alebo štyri hodiny. Priniesol nám jedlo zo stola, rozložili sme sa na trávniku a bolo to také dobré! Sedeli sme spolu a rozprávali sa… Všetci v tábore sa už upokojili, rozložili sa v stanoch a my sme sa rozprávali ďalej – o živote, o všeličom.
Ukázalo sa, že je to vojak – vyštudoval miestnu vysokú školu, dôstojník, na dovolenke pred odchodom na miesto určenia, podľa rozkazu na druhom konci krajiny. Porozprával som mu o svojom živote a o svojich plánoch niečo zmeniť. Dobre sme sa porozprávali. Na druhý deň večer sme išli domov.
Priviedli ma domov, nechali ma pred vchodom, sedela som na lavičke, nechcela som ísť domov, a potom ku mne zrazu prišiel Jaroslav, sadol si vedľa mňa, tri minúty mlčky sedel a spýtal sa: – Vezmeš si ma? Potrebujem ženu, a ty si pekná, veselá, vidím, že si hospodárna žena, je to väčšia zábava ísť niekam, kde sme spolu ešte nikdy neboli. Aj ja som mlčala, pozerala som na neho, v jeho očiach bola taká nádej a pomyslela som si – čo môžem stratiť?
A povedala som, že pôjdem. Zapísali nás veľmi rýchlo. Povedala som to mame a ona bola nadšená – vydať sa za dôstojníka bol najväčší sen mnohých dievčat a ich matiek. Nič sme nepripravovali, mala som ľahké šaty z maturity, podpísali sme ich, sedeli sme spolu štyria – ja, manžel, mama a nevlastný otec (Jaroslavovi zostal v rodine len jeden brat, ten nemohol prísť). A začal sa rodinný život.
Jaroslav sa ukázal ako veľmi milý, jemný a pozorný muž. Dokonca ani to nie – muž s veľkým M. Nezdvihla som ani jeden kufor, nenosila som žiadne závažia, všemožne ma chránil a ja som sa snažila dať si život do poriadku. Áno, život vojaka nie je ľahký – to je samostatná pesnička -, ale ako som neskôr zistil, bolo šťastie, že slúžil v meste, a nie v nejakej odľahlej, zabudnutej posádke. Našiel som si prácu – zamestnal som sa ako predavač a život išiel ďalej ako zvyčajne.
Nebudem opisovať, čím všetkým sme si prešli, poviem len, že sme manželia už 15 rokov, svojho muža zbožňujem, on ma tiež nosí na rukách, máme syna, ktorého jeho otec veľmi miluje. Môj manžel má úspešnú vojenskú kariéru a s jeho pomocou a podporou som získala vysokoškolský titul a našla si dobrú prácu. Sme naozaj šťastní a niekedy sa pristihnem pri myšlienke – čo by sa stalo, keby som ho vtedy odmietla? A pri tej myšlienke ma oblije studený pot.
Asi som mala len šťastie, alebo som nejako cítila, že by som sa s týmto človekom necítila dobre a príjemne, alebo som len veľmi chcela niečo vo svojom živote zmeniť, mať pri sebe niekoho, kto ma potrebuje, že som vynaložila všetko úsilie, aby sa to konečne stalo… Tak sa to stáva; som vďačná osudu, že mi vtedy povedal správne rozhodnutie.
