Žil som so svojou ženou 10 šťastných rokov. Vychovali sme dvoch úžasných synov. Deti už chodili do školy. Keď vznikla potreba klubov, oddielov a krúžkov na rozvoj detí, ukázalo sa, že nemáme dosť peňazí. V tom čase sme s manželkou pracovali v stavebnej firme. Vydelávali sme dobré peniaze. Ale mali sme dve deti.
Potom som sa rozhodla, že pôjdem pracovať. Našťastie som mal starých priateľov, ktorí mi pomohli nájsť si prácu. “Za šesť mesiacov si v zahraničí zarobíš celkom slušné peniaze,” povedal som manželke. Táto možnosť sa jej páčila. Prvýkrát sa mi tých 6 mesiacov zdalo ako tvrdá práca. Chcela som vidieť svoje deti, objať ich, hovoriť s nimi.
Ale vedel som, že je to pre ich vlastné dobro. Manželka mi často volala, hovorila mi o pokrokoch detí, že som im všetkým chýbal a čakali na mňa. Domov som sa vrátil neskoro na jeseň. Všetko bolo veľmi dobré. Boli sme spokojní. O šesť mesiacov neskôr sa mojej manželke narodila dcéra. Keď som zistil, že moja Júlia je tehotná, bol som šokovaný.
Ako je to možné, čie je to dieťa? Potom som sa upokojil. Julija mi nič nevysvetlila, iba povedala, že bola vždy pripravená podpísať rozvodové papiere. S rozvodom som sa neponáhľal, pretože som videl, že Juliu to veľmi trápi, a rozhodol som sa nevyvíjať na ňu nátlak a čakať, kým mi všetko povie. Nemal som dôvod ponáhľať sa.
Miloval som a stále milujem svoju ženu a svojich synov. Nechcel som ich stratiť a dúfal som, že sa všetko podarí. Skrátka som to prijal, t. j. odpustil som manželke neveru, najmä preto, že sme mali dievčatko. Vždy som chcel mať dcéru. Nazvali sme ju Soňa, slniečko. Veľmi rýchlo vyrástla. Jej prvé slovo bolo “tata”.
Neviem si predstaviť, ako som žil bez Soni. Zaberala všetok môj priestor, všetky moje myšlienky. Vrátil som sa do svojej starej práce. Po práci som vždy bežala do supermarketu, nakúpila deťom všelijaké drobnosti a utekala domov. Vzťahy s manželkou sa zlepšili. Videla moju náklonnosť k dievčaťu a bola v rozpakoch.
Cítil som to. Bolo medzi nami určité napätie. Ale život išiel ďalej. Nechcel som tak hlboko analyzovať svoju situáciu. V tom čase som sa cítil dobre. Doma ma vždy privítalo malé batoľa, ktoré mi vyšlo v ústrety. A ja som bola šťastná. Možno bolo dobré, že som nič nevedel. Nedávno som však stretol svojho starého priateľa.
Opýtal sa ma, či sa chystám opäť odísť do zahraničia. Odpovedal som, že neviem. Potom sa spýtal: “Ako sa má vaša dcéra? Viete vôbec, čie je to dieťa? Je moje. Ak ma chcete uraziť, nebude to fungovať. Milujem svoju ženu a svoje deti. A ak chceš byť skutočný muž, nešír klebety. Toto je moja rodina.
Odišiel som a nechal svojho priateľa v zmätku.V ten deň som mal pocit, že musím chrániť svoje deti a manželku pred klebetami iných ľudí. Júlia videla, že som prišiel domov veľmi podráždený. Spýtala sa ma, čo sa stalo. Povedal som jej, že som stretol Vasyla. Len čo Julia počula toto meno, okamžite sa zmenila v tvári a potom trasľavým hlasom povedala, že je čas povedať mi všetko, čo sa stalo.
Keď som bol v zahraničí, Vasyl bol častým návštevníkom nášho domu, pretože som mu dôveroval a požiadal som ho, aby občas navštívil moju ženu a pomohol jej. Jedného dňa prišiel Vasyľ za mojou Júliou a povedal jej, že som si našiel ženu a domov sa nevrátim. Povedal, že je do nej taký zamilovaný, že zabudol na svoju ženu a deti na Ukrajine. A potom Vasyl využil chvíľu, keď sa na mňa Julija hnevala a bola zranená.
A na šťastie som jej niekoľko dní neodpovedal na telefonáty, pretože mi ukradli telefón. Tak si vymýšľala všeličo. Samozrejme, bolo mi nepríjemné to všetko počúvať. Ale vedel som, že je to chyba. Požiadal som ju, aby zabudla na všetko, čo sa stalo, a žila tak ako predtým. Julia ma miluje a ja milujem ju. Máme rodinu, deti. Nie je to najdôležitejšie? Nikto nemá právo zasahovať do našej rodiny, nieto ešte odsudzovať mňa alebo Juliu! Nikto z nás nerobí chyby!
