“Vodič, povedzte mi, ako sa bude mať Morshyn, dobre? Ja tu budem sedieť.” Šofér: “Dobre, babi, dobre, budem. Nastúp a neboj sa!” “Nezabudnem.” Šofér: “Nezabudnem, babka, nasadni, všetko bude v poriadku!”
V autobuse nebolo veľa ľudí, vodič už na nikoho nečakal, rýchlo sme sa pohli, rýchlo sme prišli do Stryja! A potom sa ma babka váhavo spýtala: “Vodič, je to už Morshyn?” Tichá scéna. Vodič a všetci cestujúci, ktorí počuli predchádzajúci rozhovor, si s hanbou spomínajú, že počas zastávky v Morshyn nikto nahlas nepovedal “Morshyn”.
Tichá scéna sa pretiahla a potom vodič zdvihol zrak, poškrabal sa na hlave, pozrel na hodinky a niečo si potichu povedal, zavrel dvere, otočil autobus a zamieril späť do Morshynu.
Cesta nebola až tak ďaleko, asi 10 kilometrov, ale ak by to v inej situácii vyvolalo hnevlivý odpor cestujúcich, nikto nenamietal: každý cítil akúsi vinu voči babičke. Keď sme dorazili do Morshynu a otvorili dvere, vodič povedal slávnostným spôsobom: “Babička, toto je Morshyn, vystupte!” Babička:
“Nie, šofér, nepotrebujem ísť k Morshynovi. Idem do Ľvova! ‘ Vodič stratil reč, cestujúci zakrúžili očami, na námestí sa odohrala nemá scéna. A babička pokračuje: “Ďakujem, že ste mi to pripomenuli,” a začala sa prehrabávať vo svojich taškách, “moja dcéra v Kaluši mi povedala, aby som si za hodinu a pol vzala tabletku.
Požehnaj vás, šofér, že ste nezabudli a pripomenuli to starej pani.” Niekto sa smial prvý, niekto druhý, vodič sa smial posledný, ale všetci sa smiali až do Ľvova. Len jedna stará pani nechápala, prečo sa všetci správajú tak čudne…
